Biblické postavy (28): Abrahám (IX. časť)

Abrahámovo postupné dozrievanie je v dvadsiatej druhej kapitole knihy Genezis korunované udalosťou, ktorú rozprávač biblického príbehu označuje za skúšku (porov. Gen 22, 1). Abrahám však na rozdiel od čitateľov nevie, že Pán sa ho chystá skúšať. Na Božie zavolanie však reaguje okamžitou odpoveďou: „Tu som“ (Gen 22, 1). Z čoho presne ale hodlá Boh Abraháma skúšať? Pánova výzva nie je vôbec jednoznačná. Boží pokyn doslovne znie: „Vezmi svojho syna, svojho jediného, ktorého miluješ, Izáka, choď do krajiny Morja a vyveď ho tam k obetovaniu na jeden z vrchov, ktorý ti ukážem.“ 

Už dávni rabíni upozorňujú, že hebrejský text tu možno interpretovať dvomi spôsobmi. Jedna možnosť je, že Abrahám má na konkrétnom vrchu v krajine Morja naučiť svojho syna Izáka, ako treba uctievať Boha prinášaním obetí. Náš slovenský preklad sa zas prikláňa k druhému možnému riešeniu: „Vezmi svojho syna Izáka, choď do krajiny Morja a tam ho obetuj ako zápalnú obetu“ (porov. Gen 22, 2). V čom teda spočíva Abrahámova skúška? Má naozaj obetovať svojho syna, alebo má Izáka naučiť, ako sa Bohu prináša obeta?

Izák a Abrahámovi sluhovia síce osobne nepočuli Boží hlas, ale z Abrahámovho počínania zjavne usudzujú, že – v súlade s prvým možným riešením – Abrahám hodlá spolu s Izákom obetovať Pánovi nejaké zviera. Izák sa svojho otca cestou priamo spýta: „Kde je baránok?“ (porov. Gen 22, 7). Čitateľ príbehu však s napätím očakáva, ako Božiu výzvu pochopil Abrahám. Odpoveď, ktorú praotec dáva Izákovi, na prvý pohľad naznačuje, že aj Abrahám azda interpretuje Božiu požiadavku ako pozvanie k obetovaniu zvieraťa. No pri príchode na označené miesto vychádza najavo, že Abrahám pochopil Božiu žiadosť inak – prikláňa sa k druhému možnému riešeniu – a hodlá obetovať svojho syna. Pochopil Abrahám Boží príkaz správne? O čo vlastne v tejto skúške ide? Je Abrahám skúšaný z hebrejčiny alebo z niečoho iného?

Pokiaľ je predmetom skúšky skutočne ochota obetovať vlastného syna, Abrahám stojí pred veľkou dilemou: Ak obetuje prisľúbeného potomka, nepostaví sa proti samotnému prisľúbeniu? Ak neobetuje svojho syna, neodoprie Bohu to, o čo ho požiadal?

Skúška sa pritom netýka len Abrahámovho vzťahu k Bohu. V hre je aj Abrahámovo otcovstvo. Výzva, ktorou sa celá skúška začína, totiž v hebrejčine veľmi nápadne pripomína úplný začiatok Abrahámovho príbehu (porov. Gen 12, 1). Vtedy Boh Abraháma vyzval, aby sa vymanil z dusivého područia majetníckeho otca Táreho. Teraz má Abrahám príležitosť preukázať, či sa mu to skutočne podarilo a či definitívne zanechal logiku majetníckej nadvlády nad druhými. Miluje svojho jediného syna Izáka zrelým spôsobom tak, že mu dovolí žiť vlastný život, alebo v ňom vidí len prostriedok svojej sebarealizácie?

Touto nejasne formulovanou výzvou Boh skúša Abraháma, aký postoj zaujme k prijatému daru. Je Boží dar pre neho znamením ich vzájomného vzťahu? Alebo s ním Abrahám zaobchádza ako so svojím majetkom? K úspešnému zloženiu skúšky treba, aby Abrahám prejavil, že nepúta svojho syna k sebe. Jeho extrémna interpretácia Božej výzvy potvrdzuje, že skutočne dozrel.

Najprv zanechal svojho otca Táreho. Potom dokázal prenechať lepšiu časť krajiny synovcovi Lótovi. Neskôr prostredníctvom obriezky symbolicky potvrdil, že nehodlá so Sárou zaobchádzať ako so svojím majetkom, ale uznáva svoju neúplnosť. Následne nechal odísť svojho syna Izmaela. Každý z týchto konkrétnych sebazáporov sa v Abrahámovom živote stal krokom ku skutočne plodnej zrelosti.

Abrahám tak nakoniec preukazuje schopnosť vzdať sa i toho, čo ho bytostne definuje – svojho otcovstva. A práve preto sa konečne naozaj stáva otcom a požehnaním pre všetky národy zeme (porov. Gen 22, 18). Abrahám nazval miesto tejto kľúčovej udalosti „Pán vidí“ (porov. Gen 22, 14). Čo vidí? Pán vidí zrelú vieru človeka, ktorý sa konečne naučil nefixovať sa na prijaté dary, ale prostredníctvom nich naplno prežívať vzťah so samotným Darcom.