Rehoľníčky v Mjanmarsku pomáhajú v utečeneckých táboroch ľuďom, ktorí prišli o všetko

Federico Piana, Miroslava Holubíková – Vatican News

Sestra Naw Elsi nevynechá žiadnu príležitosť vrátiť sa do Mjanmarska. Má tam stále svoju rodinu, je tam obyvateľstvo, ktoré potrebuje pomoc, uviaznuté medzi bojmi armády a ozbrojených skupín, ktoré sa snažia získať pozície mínometnými útokmi a atentátmi. Práve nedávno sa táto mjanmarská rehoľníčka, ktorá patrí k rehoľnému rádu Služobníc misijnej rehole Najsvätejšej Sviatosti a opustila svoju vlasť z dôvodov apoštolátu, ocitla opäť uprostred tragédie, ktorej dramatickosť by sa dala zhrnúť do vety, ktorú teraz často opakuje: „V Mjanmarsku nie je žiadne miesto bezpečné“.

Počas jednej z dní svojej dovolenky v juhovýchodnej Ázii musela sestra Elsi utešovať svojho malého synovca, ktorý sa vrátil domov po tom, ako spolu so svojimi spolužiakmi ušiel zo školy, kde mal vyučovanie, pretože nad budovou hrozivo krúžil vrtuľník, ktorý mohol každú chvíľu začať strieľať, ako sa to už stalo inokedy. „Dieťa bolo veľmi vystrašené. Mala som slzy v očiach, pretože aj mne sa v nedeľu ráno stalo to isté. Šla som na omšu, keď som počula zvuk vrtuľníka, ktorý sa nachádzal veľmi blízko farnosti. Spolu so mnou utiekli všetci veriaci,“ rozpráva rehoľníčka v rozhovore pre vatikánske médiá. Aj chodenie na svätú omšu a do školy teraz znamená ohrozenie vlastného života.

Bolestné odopieranie viery

V duši sestry Elsi sú vryté obrazy farností a cirkevných budov, ktoré sú zničené raketami alebo vypálené armádou. Rehoľníčka so smútkom vysvetľuje: „Biskupi, kňazi a veriaci boli nútení opustiť svoje katedrály, svoje pastoračné centrá, svoje domovy. A teraz žijú ako vysídlenci. Mnohí ľudia boli dokonca napadnutí a zabití, keď sa zúčastňovali na slávení Eucharistie. (...) Nájdenie bezpečného miesta, kde by sa mohli zhromaždiť na modlitbu, je veľmi ťažké, a to nielen pre kresťanov“. Sestra Elsa potvrdzuje, že mnohé posvätné miesta (budhistické chrámy, kresťanské kostoly) boli zrovnané so zemou.

Ľuďom je odopieraná nielen viera, ale aj právo na prežitie, hovorí rehoľná sestra: „Chýba voda, jedlo, prístrešie, lekárska starostlivosť. Niektorí, aby unikli násiliu, utekajú do lesa. Iní si stavajú stany na odľahlých miestach.“ V tejto strašnej situácii im pomáhajú rehoľné sestry, kňazi a angažovaní laici, ktorí prinášajú utečencom jedlo, stavajú miesta na prespanie, starajú sa o ich zdravie a nielen to. V ich úsilí sa odráža láska evanjelia, dosvedčuje sestra Elsa: „Podporujú ich vo vzdelávaní, učia katechizmus, radia im, ako si zarobiť na živobytie. Niektorí dokonca stavajú kaplnku, aby sa mohli spoločne modliť. (...) Miestna Cirkev sa nezastaví napriek bombám a ozbrojeným útokom: biskupi, kňazi a vedúci laických združení navštívili utečenecké tábory, aby počúvali ľudí a pochopili ich bolesť a ťažkosti, povzbudzovali ich, aby napredovali v živote pre svoje deti, pre druhých i pre seba samých“.

Deti v utečeneckom tábore

Cirkev nestráca nádej

Keď sa sestra Elsi vracia do Mjanmarska na dovolenku, pomáha svojim spolusestrám a kňazom, ktorí sa starajú o chudobné deti, pomáha im v kresťanskej výchove a zdieľa s nimi jedlo a slová nádeje. A zdôrazňuje: „Naši biskupi sa tiež snažia viesť dialóg s vodcami armády, aby ich požiadali, aby prestali viesť vojnu. My, ako nás učí Cirkev, nikdy nestrácame nádej.“ .

Násilie, ktoré sa deje každý deň, však sťažuje humanitárnu pomoc, ktorú sa medzinárodné spoločenstvo snaží krajine poskytovať i po nedávnych povodniach a zemetrasení, ktoré v marci spôsobilo tisíce mŕtvych a vysídlených osôb. Aby sa rehoľná sestra Elsi dostala do utečeneckých táborov, ktoré pravidelne navštevuje, musí prekonať neprístupné a nebezpečné cesty.

V hrozných podmienkach pod holým nebom sa nachádzajú muži, ženy a deti, ktorí sem utiekli pred ozbrojencami alebo preto, že prišli o všetko v dôsledku prírodných pohrôm. Ďalej rehoľníčka hovorí: „Mnohé deti trpia aj chorobami spôsobenými zlými hygienickými podmienkami, ktoré sa, žiaľ, nedajú ľahko liečiť. Ale videla som, ako sa o ne naše sestry starajú s veľkou zodpovednosťou, láskou a ochotou.“ Je tu nádej, ktorá v nás ešte nezomrela, uzatvára napokon sestra Elsi.