Teologické aspekty Jubilea (11): Východné pamiatky v druhom tisícročí

V roku 1070 v Konštantínopole Staurachios z Chiosu na objednávku biskupa Hildebranda, ktorý sa neskôr stal pápežom Gregorom VII., a na príkaz konzula Pantaleona z Amalfi odlial slávnu bronzovú bránu Baziliky svätého Pavla za hradbami. Tá sa dodnes zachovala napriek vážnemu poškodeniu pri požiari v roku 1823. Na damaškových strieborných paneloch je vyobrazený Kristov život od narodenia po Päťdesiatnicu, nasledujú zobrazenia prorokov a apoštolov. Zo troch brán, ktoré vedú do predsiene baziliky, sa táto nazývala „porta bizantina“ (byzantská brána) pre svoj nezameniteľný štýl. 

V Opátstve Grottaferrata sú na vchode do starobylého mníšskeho chrámu čitateľné grécke nápisy, nad ktorými sa dodnes nachádza byzantská mozaika Deisis. Napriek reštaurovaniu si tento úctyhodný chrám zachoval len veľmi málo zo svojej pôvodnej výzdoby, okrem krásnej mozaiky Dvanástich apoštolov zobrazených počas Päťdesiatnice, ktorá bola neskôr spojená s freskou nad ňou znázorňujúcou Trojicu uprostred anjelských zborov. Obe diela pochádzajú z 13. storočia.

Kláštorná knižnica je bohatá na grécke kódexy a miniatúry, vrátane vzácnych rukopisov samotného svätého Nila. V múzeu sa nachádza zaujímavý kalich kardinála Bessariona a starobylý, vzácny omofor – byzantské biskupské pálium. Okrem svojho domu na Via Appia, ktorý je výnimočný eleganciou a harmóniou typickou pre Florenciu, zanechal kardinál v Ríme aj ďalšie stopy. Niektorí bradatí lekári na freskách vo Vatikáne sú tradične považovaní za jeho portréty. Jeho hrobka, ako už bolo spomenuté, sa nachádza v Bazilike svätých Dvanástich apoštolov, ktorá bola jeho titulárnym chrámom.

Množstvo významných umeleckých diel, ktoré zobrazujú udalosti a osobnosti gréckeho sveta alebo sa nimi inšpirujú, nám poskytuje predstavu a svedectvo o vplyve gréckej kultúry v Ríme v čase pádu Konštantínopolu, pred ním i po ňom. Vo Vatikáne sa nachádza bronzová busta cisára Jána VIII. Paleológa od Filareta, ako aj jeho basreliéfy na bronzovej bráne Baziliky svätého Petra. Tie znázorňujú príchod gréckej delegácie na koncil vo Florencii, zasadnutia koncilu a čítanie buly o únii za prítomnosti cisára Jána VIII. Paleológa a pápeža Eugena IV.

V 16. storočí, keď na rôznych miestach v Taliansku vznikali východné, prevažne grécke kostoly, aby uspokojili náboženské potreby kolónií utečencov a obchodníkov z Východu, dal pápež Gregor XIII. postaviť v Ríme chrám špeciálne určený pre nich: Chrám svätého Atanáza. Mal slúžiť pre potreby Gréckeho kolégia, založeného pápežom v roku 1577.

Napriek prítomnosti Arménov – najmä od čias križiackych výprav, ktorým boli dané k dispozícii viaceré kostoly –, ako aj etiópskych pútnikov a mníchov, ktorí obývali malý kláštor a Kostol svätého Štefana za Bazilikou svätého Petra vo Vatikáne, iba Chrám svätého Atanáza pre Grékov bol postavený ex novo ako východný kostol s príslušným liturgickým zariadením a vybavením. Taký bol úmysel zakladateľov. Pôvodný drevený ikonostas bol na konci minulého storočia nahradený súčasným. Dve veľké ikony v krétskom štýle zobrazujúce svätého Bazila z Cézarey a svätého Atanáza z Alexandrie boli pravdepodobne darom samotného Gregora XIII., keďže nesú jeho erb. Možno ich považovať za najvýznamnejšie pozostatky pôvodného sakrálneho zariadenia.

Okrem Chrámu svätého Atanáza pre Grékov nebol v tomto období v Ríme postavený žiadny iný chrám výslovne určený pre východných veriacich až do 20. storočia. Predsa však v 17. storočí pápež Urban VIII. pridelil Kostol svätých Sergeja a Bakcha ruthénskym otcom baziliánom a v roku 1734 pápež Klement XII. daroval Baziliku Panny Márie v Domnica na pahorku Celio melchitským baziliánom. V 19. storočí pápež Gregor XVI. zveril Arménom Kostol svätého Blažeja (San Biaggio) na Via Giulia.

Na záver treba spomenúť mnohých umelcov, ktorí v 17. až 19. storočí maľovali obrazy svätých otcov a učiteľov východných cirkví na stenách rímskych kostolov. Domenichino vyzdobil kaplnku Farnese (1610) v opátstve svätého Nila v Grottaferrate. Provensálsky maliar Pierre Subleyras namaľoval veľké plátno (1748) svätého Bazila sláviaceho liturgiu v prítomnosti cisára Valensa v Kostole Panny Márie anjelov. Pietro Rasina tvoril v Bazilike svätého Klementa. Títo umelci a mnohí ďalší sa s veľkou precíznosťou a svedomitosťou snažili čo najvernejšie zachytiť „exotický“ vzhľad východných hierarchov, ktorí slúžili v rímskych kostoloch, vrátane spomínaného Chrámu svätého Atanáza. Ten na Rimanov vtedy veľmi zapôsobil. Aj Goethe ho počas svojho pobytu v Ríme rád navštevoval, aby sledoval slávnostné grécke liturgie.

Už v 8. storočí mohli Rimania – rovnako ako my dnes vďaka nedávnemu reštaurovaniu – obdivovať „náuky“ svätých východných hierarchov na stenách Kostola Santa Maria Antiqua na úpätí Palatína. Sú svedectvom stáročnej tradície univerzálnej pohostinnosti, ktorá bola vždy charakteristická pre katolicitu Cirkvi v Ríme.

V novodobej epoche na želanie pápeža Pia XI. (1922 – 1939), ktorý považoval umenie kresťanského Východu za „starobylú a úctyhodnú umeleckú tradíciu, vyrastajúcu spolu s kresťanstvom a civilizáciou východných národov“, bol do Ríma povolaný ruský maliar Pimen Sofronov, známy ikonopisec. Študoval u slávneho maliara „staroverca“ Gabriela Frolova a sám patril k ikonografickej škole starovercov. Sofronov, ktorý už vyzdobil mnoho chrámov, kaplniek a kláštorov vo vtedajšom Juhoslovanskom kráľovstve, namaľoval podľa „kánonu“ a pravidiel tejto školy 54 tabúľ nádherného ikonostasu, ktorý sa dnes nachádza v sídle Dikastéria pre východné cirkvi, ako aj ikonostas v kaplnke Pápežského východného inštitútu v Ríme. Tento umelec sa potom intenzívne venoval maliarstvu v ďalších krajinách, najmä v Spojených štátoch, kde vytvoril ikonografickú výzdobu viacerých východných chrámov.

Takmer v rovnakom období pápež Pius XI. zveril do opatery východného dikastéria, sídliaceho v Palazzo dei Convertendi (Palác konvertitov), významnú zbierku obrazov venovaných pamiatkam starovekého ruského sakrálneho umenia – vrátane dnes už neexistujúcich kultových miest – dielo manželov Leonida a Rimmy Brailovských.

„Majstrovstvo Leonida Brailovského ako scénografa je obzvlášť zreteľné v detailoch a perspektívach jeho plátien [...], ktoré na seba nadväzujú a možno ich vnímať ako jednotlivé okamihy jedinej drámy. Dodnes ponúkajú pravdu, krásu a dobro, ktoré pramenia zo sakrálnej maľby a architektúry na území Ruska medzi Volgou a veľkými jazerami na severe. Katedrály, kláštory, chrámy, liturgické priestory, ikony, ale aj kupoly, veže, múry a okolité prostredie sú zbožnou ódou na Pantokratora, ktorú vytvoril majster Leonid. Na konci svojho plodného života, rozjímajúc nad Jánovým evanjeliom (Jn 14, 2) – „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“ – zvolal: „Je možné, že náš nebeský Otec mi nedovolí vyzdobiť jedno z týchto miest?“ Autor ikonografickej galérie, vystavenej v priestoroch Kongregácie pre východné cirkvi a majúcej nevyčísliteľnú hodnotu, je teda veriaci kresťan, vyhnanec zo svojej milovanej vlasti, ktorý našiel útočisko vo Večnom meste, kde si ho vážil a podporoval erudovaný pápež a mecenáš Pius XI. Interiéry katedrál, ikonostasy a „momentky“ z liturgických slávení nás privádzajú do srdca východnej spirituality byzantskej tradície, do školy katechézy a teológie. Strohá samota cenobitov nám pripomína základnú mníšsku zložku ruskej Cirkvi, presiaknutú askézou, modlitbou, štúdiom a kontempláciou.“
(Z Predslovu k umeleckej publikácii Leonid e Rimma Brailovskij. Visioni della Vecchia Russia [Leonid a Rimma Brailovský. Obrazy starého Ruska], Vatikán 2021).