Biblické postavy (29): Abrahám (X. časť)

Abrahámova životná cesta bola náročná i krivolaká. Boh ho chcel urobiť nositeľom požehnania pre všetky pokolenia zeme. K tomu však Abrahám musel odísť zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu (porov. Gen 12, 1-3). Podstatou Božieho pozvania však nebol fyzický odchod z Haranu a presun po určitom geografickom území. Abrahámovo putovanie bolo hlavne cestou vnútorného dozrievania. Praotec sa musel pomaly a krok za krokom zbavovať majetníckej logiky nadvlády nad druhými. Bol pozvaný k tomu, aby uvoľnil kŕčovité zovretie rúk a srdca, ktoré všetko a všetkých dookola panovačne označuje privlastňovacím zámenom: „môj“. Aj cez opakované pády a chyby Abrahám postupne prekonal svoje nezdravé mechanizmy egocentrickej sebaobrany a naučil sa dôverovať Pánovi. Miesto presadzovania svojich – hoci aj zdanlivo oprávnených – záujmov sa pomaly naučil hľadať skutočné dobro druhých. A nakoniec, ochotou vzdať sa i svojho vytúženého syna dokázal, že nezostal pripútaný k vysnívaným a dlho očakávaným Božím darom, ale jeho prioritou je osobný vzťah so samotným Darcom. Udržal si praotec Abrahám tento dobrý kurz skutočne až do konca? Jeho posledné slová na stránkach biblického príbehu zaznievajú v rozhovore s najstarším sluhom a správcom jeho majetku, keď ho poveruje výberom manželky pre Izáka.

Abrahám v tejto slávnostnej chvíli zaväzuje nemenovaného služobníka prísahou: „Pre môjho syna nevyberieš ženu z kanaánskych dcér, medzi ktorými bývam. Ale pôjdeš do mojej vlasti a k mojim príbuzným vybrať ženu pre môjho syna Izáka“ (Gen 24, 4). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Abrahám sa na konci svojich dní predsa len vrátil do predchádzajúceho vývojového štádia. Keď štyrikrát opakuje privlastňovacie zámeno „môj“, čitateľ zatají dych. Naozaj je Abrahám na sklonku života neoblomný despota, ktorý napriek dlhému procesu dozrievania predsa len svojhlavo komanduje všetkých členov svojej rodiny? Nehrozí nakoniec jeho synovi Izákovi, že manželstvom so ženou z otcovho príbuzenstva, sa vráti presne do tých istých starých koľají, ktoré mal Abrahám z Pánovho popudu opustiť? Na odpoveď nemusí čitateľ dlho čakať. Abrahámov sluha sa totiž pýta: “Možno, že nebude chcieť žena ísť so mnou do tejto krajiny. Mám potom zaviesť tvojho syna naspäť do krajiny, z ktorej si sa ty vysťahoval?“ Abrahám mu okamžite odpovedá: „Neopováž sa zaviesť môjho syna späť!“ (Gen 24, 5-6). Plánované manželstvo v žiadnom  prípade nemá Izáka doviesť tam, odkiaľ Pán Abraháma kedysi vyviedol. Naopak, Abrahámov plán predpokladá, že aj budúca Izákova manželka bude ochotná vykročiť tým istým smerom, ktorým Abraháma doposiaľ viedol Pán. Inými slovami, Abrahám nehodlá Izáka nasmerovať čelom vzad, ale naopak, chce poskytnúť aj ďalšiemu členovi svojho príbuzenstva – potenciálnej Izákovej manželke – príležitosť posunúť sa dopredu, vykročiť za Pánom. Z Abrahámových nasledujúcich slov je jasné, že jeho odvážny plán už počíta s dôstojnosťou a slobodou možnej kandidátky na manželstvo s Izákom. Ak vytipovaná žena nebude chcieť ísť, Abrahámov sluha je zbavený prísahy (porov. Gen 24, 8). Naviac, žiadny plán B už Abrahám nepredkladá. Možno teda usudzovať, že Abrahám síce chce, aby jeho vytúžený syn Izák so svojou budúcou manželkou kráčal životom po podobnej trajektórii, akú kedysi jemu samému vytýčilo Božie povolanie, avšak sloboda všetkých zúčastnených je pre Abraháma prioritou.

Abrahám v podstate odchádza zo scény biblického príbehu mlčky. Dvadsiata piata kapitola knihy Genezis síce spomína jeho ďalšiu ženu Keturu a uvádza mená niekoľkých synov, ale dodáva, že Abrahám ich obdaroval a poslal preč, pričom všetok svoj majetok dal Izákovi (porov. Gen 25, 4-5). Toto stručné zhrnutie naznačuje, že Abrahám rešpektuje Pánove plány s Izákom a na sklonku života sa definitívne vzdáva vlastníckych nárokov na majetok i na svoje potomstvo. Keď biblický text dodáva, že Abrahám zomrel starý a uspokojený životom (porov. Gen 25, 8) čitateľ sa neubráni údivu nad zvláštnym paradoxom. Patriarchova uspokojenosť nie je dôsledkom toho, že si nahonobil veľa majetku a zhromaždil všetkých potomkov okolo seba. Naopak, uspokojenie a naplnenie sa dostavuje vtedy, keď Abrahám všetko odovzdá a všetkých prepustí na ich vlastnú cestu životom.