Modlitby v Biblii (3): Danielova modlitba

Drahí poslucháči,

dnes sa spoločne pozrieme na modlitbu, ktorú nachádzame v deviatej kapitole Knihy proroka Daniela. Je to menej známa modlitba, no obsahuje veľké duchovné bohatstvo a viaceré inšpirácie do nášho každodenného života.

Danielova kniha je prorockým spisom, ktorý je úzko spätý s knihou Ester a s postavou patriarchu Jozefa. Aj v tomto prípade ide o izraelského vyhnanca v cudzej zemi, ktorý nachádza priazeň u vladára a zachraňuje svoj ľud. Dej sa odohráva v babylonskom zajatí, kde Boh svoj ľud naďalej ochraňuje a vedie, napriek jeho vierolomnosti a nevernosti.

Deviata kapitola obsahujúca Danielovu modlitbu patrí do takzvaného apokalyptického rozprávania, v ktorom Boh prehlasuje koniec zla a začiatok novej doby, ktorá má nastúpiť príchodom Syna človeka. Pre apokalyptickú literatúru je typická postava anjela sprievodcu, ktorý vedie proroka videniami a vysvetľuje mu ich zmysel, ako je to aj v tomto prípade. Text Danielovej knihy povzbudzuje čitateľa k vernosti Bohu napriek všetkým ťažkostiam života a zároveň ho povzbudzuje k nádeji na príchod Božieho kráľovstva.

Kapitola začína tým, že čitateľovi priblíži kontext prorokovej modlitby. Daniel sa nachádza v Babylone a v prvom roku kráľa Dária sa zamýšľa nad tým, kedy sa skončí vyhnanstvo jeho ľudu, pričom sa opiera o predpovede proroka Jeremiáša. Toto rozjímanie ho obracia k Bohu a vedie ku kajúcnosti, v ktorej prosí o zmilovanie za hriechy svojho ľudu.

Daniel začína svoju modlitbu tým, že si pripomína Božiu veľkosť a vernosť, ktoré mu dodávajú odvahu, že Boh zasiahne aj v tomto čase. Čitateľa môže hneď udiviť, že Daniel nehovorí v prvej osobe, ale hovorí v mene celého ľudu. Nehovorí len o svojich vlastných previneniach, ale o previneniach celého Izraela, pričom sa sám chápe ako jeho súčasť. Uznáva, že hoci Boh je voči nim verný, oni sa mu stali nevernými tým, že sa vzopreli jeho ustanoveniam. Daniel sa prihovára za svoj ľud a prosí o odpustenie, nie pre ich vlastnú spravodlivosť, ale iba pre Božie nekonečné milosrdenstvo. Na konci modlitby Daniel hovorí: „Vyslyš, Pane, zľutuj sa, Pane, pozoruj a urob, nemeškaj kvôli sebe samému, Bože môj, veď sa vzýva tvoje meno nad tvojím mestom a nad tvojím ľudom!” (Dan 9, 19). Táto veta vyjadruje Danielovu naliehavosť a pevnú dôveru v dobrotu Boha, ktorý určite príde zachrániť svoj ľud.

Ako sa Daniel modlí, pristupuje k nemu archanjel Gabriel, aby mu odovzdal Božiu odpoveď. Je tu vidieť, že Boh od začiatku počúva naše modlitby a chce nám na ne odpovedať, tak ako dobrý rodič reaguje na otázky svojho dieťaťa. Zmyslom apokalyptickej reči, ktorá je tu použitá, je práve odhalenie skrytých právd. Hoci sa Daniel pýta len na oslobodenie z Babylonu, Boh mu zjavuje oveľa viac, ako sa pýta, hovoriac mu o skutočnom oslobodení od hriechov, ktoré predstavujú naše duchovné zajatie. Anjel hovorí, že hneď, ako sa Daniel začal modliť, bol k nemu poslaný, aby mu dal odpoveď, pretože je vzácny v Božích očiach. Vysvetľuje mu, že sedemdesiat rokov, o ktorých hovorí prorok Jeremiáš, poukazuje na symbolických sedemdesiat týždňov, stanovených na ukončenie priestupku, skoncovanie s hriechom, odpustenie viny, privedenie večnej spravodlivosti, zapečatenie prorockého videnia a na pomazanie svätyne svätých (porov. Dan 9, 24). Ďalej mu hovorí o zabití pomazaného, čiže Mesiáša, čo mohlo historicky poukazovať na smrť veľkňaza Jozueho alebo kráľa Oniáša. My v tom dnes môžeme vidieť aj proroctvo o vykupiteľskej smrti Ježiša Krista, ktorá skoncovala s priestupkom sveta a priviedla večnú spravodlivosť. Knieža, ktoré druhým nanucuje spojenectvo, predstavuje pravdepodobne hrôzostrašného kráľa Antiocha IV. Epifana, ktorý dal postaviť na oltár v Jeruzaleme ohavnú modlu. Túto historickú postavu môžeme vidieť ako obraz samotného Satana, ktorý chce ľuďom nanútiť zmluvu s ním. Anjelovo rozprávanie sa končí pozitívne, uistením Daniela o Božej zvrchovanej moci nad všetkým, čo sa vo svete deje. Boh presne stanovil čas, kedy má nastať koniec Pustošiteľa, lebo aj jeho pôsobenie podlieha Božej kontrole.

Čo z tohoto starozákonného prorockého textu vyplýva pre nás? V prvom rade vidíme, ako nám skúmanie Božieho slova osvecuje myseľ a uvádza nás do kontaktu s Bohom. Boh zjavuje svoje pravdy práve ľuďom, ktorí majú pokorné srdce a obracajú sa na neho so svojimi otázkami. Danielova modlitba nám ukazuje, ako si pri modlitbe k Bohu máme pripomínať jeho veľkosť a všemohúcnosť, a tiež ako máme byť pred ním úprimní. Bez toho, aby sme sa snažili veci zaobaľovať alebo hľadať externých vinníkov, máme skôr priznať, že sme zhrešili a potrebujeme záchrancu. Daniel nič neprikrášľuje, ale v úplnej pravde pomenováva chyby svojho ľudu, aby tak vyprosil od Boha odpustenie. Pripomína Bohu spásne skutky z minulosti, čím ho chce poprosiť, aby ich zopakoval aj teraz. Vie, že sa nemôže spoliehať na vlastný pocit spravodlivosti, ale iba na Božie milosrdenstvo. Prorok nás tiež učí, ako nemáme myslieť len na seba a na svoju spásu, ale ako je tiež potrebné prihovárať sa za druhých ľudí, vrátane prinášania náhrady za ich hriechy. Nakoniec nás tento biblický text učí, že aj keď by sa zlo zdalo nekontrolovateľne mocné, celé podlieha Bohu, ktorý mu zlimitoval čas jeho pôsobenia, po ktorom bude spravodlivo potrestané.

Na základe tohoto zamyslenia by sme si mohli položiť nasledujúce otázky: Skúmam Božie slovo, aby som porozumel Božím pravdám o svete? Dokážem sa prihovárať aj za druhých ľudí, alebo sa zaoberám len svojou vlastnou spásou? Som úprimný vo svätej spovedi, alebo sa snažím veci zaobaliť a zahmliť? Verím, že Boh ku mne nakláňa sluch hneď, ako sa začnem modliť?

Nech nám tento text pomáha byť pravdivejší v našich modlitbách a zároveň nech nás uisťuje o veľkej Božej dobrote, pretože všetci sme mu veľmi vzácni.