Yeshua: Cesta z neslobodnej Sýrie k prinášaniu nádeje sirotám

Antonella Palermo – Vatican News

Príbeh Yeshuu je príbehom odvahy, oslobodenia, odpustenia a služby. Prešiel mnohými zmenami, od jedného vierovyznania k druhému, z jednej krajiny do druhej. Pochádza zo Sýrie, odkiaľ utiekol pre vládny režim a usadil sa v Nemecku, kde sa stále cíti trochu ako cudzinec, ale je vďačný za lásku, ktorú dáva a dostáva, a za to, že sa mu podarilo vymyslieť ambiciózny projekt, ktorý má na srdci tých najzraniteľnejších. Ako inžinier v ňom dozrela túžba poskytnúť domov sirotám v Afrike. Dúfa, že prostredníctvom aktivít v rámci svojej mimovládnej organizácie, dokáže darovať sebe aj iným budúcnosť plnú dôstojnosti, rešpektu, harmónie a krásy.

Sýria mladej generácie

Narodil sa a vyrastal v Damasku, „v dobrej moslimskej rodine“, a navštevoval školy arménskej katolíckej cirkvi, ktoré sa nachádzali v oblasti Bab Touma, Tomášovej brány: „Nebol som tam už viac ako pätnásť rokov, no živo si to pamätám. Stále vidím starobylé múry ponorené do tlmeného svetla starého mesta, stále cítim vôňu čerstvého chleba, ktorá sa šírila v uličkách, kde čas plynul pomalšie, takmer posvätne,“ rozpráva Yeshua. „Spomínam si na malé kaviarne, kde som sa stretával s priateľmi, ktoré predstavovali skutočné svätyne kultúry. Tam básnici vylievali svoju dušu na papier, hudobníci ladili svoje nástroje a zdieľali svoje sny, ľudia vášnivo diskutovali o politike, mladí zaľúbenci si vymieňali plaché pohľady a starší ľudia si užívali spoločnosť priateľov. Spomínam si na tváre, vône a pocit pokoja a spolupatričnosti, ktoré napĺňali tie chvíle. Navždy mi zostane v pamäti Dom svätého Ananiáša, pár krokov od mojej školy, starobylý svätostánok v podzemí, o ktorom sa predpokladá, že bol domovom Ananiáša z Damasku, kde pokrstil Saula, ktorý sa stal apoštolom Pavlom. Nachádzame sa blízko Východnej brány, kedysi decumanus maximus, spomínanej v Skutkoch apoštolov. Kráčal som po tých istých uliciach, bez toho, aby som si uvedomoval, aká hlboká história sa skrýva pod mojimi nohami.“

Yeshua a otec Frans van der Lugt   (©Yeshua)

Púte s jezuitom van der Lugtom

V trinástich rokoch sa Yeshua na podnet svojich rodičov zúčastnil viacdňových výletov známych ako „Al Maseer“, ktoré organizoval otec Frans van der Lugt, holandský jezuita, ktorého v roku 2014 v Homs zavraždili džihádisti. Yeshua spomína, ako jeho láskavosť a duch ovplyvnili životy mnohých ľudí. Niekoľko rokov sa zúčastňoval na duchovných cvičeniach, ktoré tento kňaz viedol. „Išlo o skúsenosti, ktoré ma hlboko ovplyvnili predtým, ako som opustil Sýriu. Počas týchto ciest sme prešli dušou Sýrie. Spomínam si na majestátne pobrežné pohorie, ktoré sa tiahne pozdĺž Stredozemného mora, staroveké ruiny Busra al-Sham a Al-Qanawat, kde rímske chrámy a prvé kresťanské baziliky šepkajú príbehy viery a odolnosti. Spomínam si na Palmyru (Tadmur), jej ruiny, ktoré sa lesknú zlatom pod púštnym slnkom, nekonečné vlniace sa obilné polia v Hornej Mezopotámii a širokú a večnú rieku Eufrat. Spomínam si na Ugarit, kolísku abecedy, kde staroveké písmo kedysi spájalo národy a jazyky. Keď som tam stál, cítil som spojenie so samotnými počiatkami ľudského vyjadrovania. Sýria je pre mňa krajinou, kde kedysi vládol mier, láska, štedrosť a história. Teraz Sýriu vnímam ako horkosladkú minulosť, začiatok dlhej a náročnej cesty,“ spomína.

„Predstavuje nespočetné množstvo spomienok, radostných aj bolestných. Znamená pre mňa hrejivú zem, ktorá objíma pozostatky mojich blízkych. Ide o domov so všetkou jeho bolesťou a krásou.“

Nenechať sa zlomiť nenávisťou, mučením či ponížením

Yeshua spomína na mnohé miesta v Sýrii, ktoré sú poznačené traumami, ktoré v ňom stále rezonujú: „Uzdravenie je dlhá cesta a ja si ňou stále prechádzam. Naučil som sa, že niektoré rany nikdy úplne nezmiznú. Naučíte sa s nimi žiť, dýchať, a nejako pokračovať ďalej. Zažil som chvíle, keď ľudia pri moci urobili všetko, čo mohli, aby ma dehumanizovali, aby zlomili môjho ducha, moju vôľu a dôstojnosť, a to všetko len preto, že som odmietol dať krvavý odtlačok prsta na volebný lístok a voliť nového prezidenta, Bashara al-Assada, syna zosnulého panovníka. Za tento jednoduchý čin poháňaný mojím svedomím som bol obžalovaný, hodili ma do izolačnej cely, fyzicky a psychicky ma mučili. Zbavili ma všetkého, okrem mojej viery. Neviem, ako som to prežil.“

„Odpustil som im“

„Počas povinnej vojenskej služby nám opäť zakázali čítať či nosiť so sebou knihy. Ja som nedokázal žiť bez slova, tak som si tajne priniesol niekoľko kníh. Našli ich. Medzi nimi bola jedna, ktorá obsahovala istý verš od básnika: ‚Láska je revolúcia. Človek, ktorý dokáže milovať, je revolucionár, ktorý môže zmeniť svet.‘ Táto veta sa stala mojim zločinom. Obvinili ma zo vzopretia sa režimu. Ja som to však nevnímal ako politickú záležitosť, ale ako akt viery,“ vysvetľuje. „Tieto slová mi pripomínali Ježiša, revolucionára lásky, ktorý sa odvážil postaviť proti pokrytectvu a nespravodlivosti, ktorý prijal vylúčených, ktorý nahradil pomstu milosrdenstvom a ktorý veril, že láska môže vykúpiť aj to najtemnejšie srdce. Za to som bol opäť potrestaný, hodili ma na niekoľko hodín do priekopy plnej ľudských výkalov. Chceli ma zlomiť ponížením. No aj tam, pokrytý špinou a bolesťou, som cítil niečo, čo mi nikdy nemohli vziať: tichú silu mojej duše a šepot Ježiša, ktorý mi pripomínal: ‚Nie si sám‘.“

Kostol v Hanánii, kde bol pokrstený sv. Pavol

Yeshua pridáva aj spomienku na inú udalosť, ktorá sa odohrala na moste v Damasku: „Mal som len sedemnásť rokov a smial som sa s kamarátom v autobuse. V rádiu niekto práve chválil vládnu stranu. Dvaja agenti tajnej služby nás počuli smiať sa a obvinili nás, že sa vysmievame režimu. Zmlátili ma a ponížili priamo tam, na ulici. Bol som ešte len chlapec. No aj vtedy, plný hnevu, bolesti a neviery, som sa rozhodol, že sa nenechám zlomiť nenávisťou. „Prostredníctvom Ježiša,“ zdôrazňuje, „som sa naučil odpúšťať tým, ktorí sa ku mne správali tak kruto. Naučil ma rozlišovať zlo a človeka. Vo svojom srdci som im teda odpustil, nie preto, že by si odpustenie zaslúžili, ale preto, že som sa odmietol nechať definovať ich nenávisťou. Cítil som k nim súcit a modlil som sa za nich, lebo v skutočnosti nevedeli, čo robia“.

Príťažlivosť kresťanstva

Yeshua rozpráva o ceste, ktorá ho priviedla ku kresťanstvu, o príťažlivosti viery, ktorá zmenila jeho život. Prvý kontakt s vierou získal vďaka svojej babičke, arménskej žene, ktorá prežila genocídu v roku 1915 a prišla do Sýrie ako utečenkyňa. Keď prišla do Damasku, bola mladou kresťankou, ale rodina, ktorá ju prijala, ju obrátila na islam. „Nikdy som ju nepoznal, ale jej Biblia zostala v našom dome ako tiché svedectvo jej viery, ako posvätná relikvia lásky a utrpenia. Často som ju držal v rukách a v tých stránkach som cítil jej bolesť.“

Ešte si pamätá, že ako chlapec sa často pripájal k svojim kresťanským priateľom v kostole a spieval s nimi hymny, čo bolo pre neho prínosné. Podobne predtým, hoci ešte nebol pokrstený, sprevádzal priateľov na ich prvé sväté prijímanie. „Ticho som sedel medzi ostatnými deťmi, nikto si ma nevšímal, ale v ten deň sa v mojom vnútri odohralo niečo hlboké. Nedokážem opísať intenzitu toho momentu, pocit, že som dostal neopísateľnú milosť. Často hovorím, že v ten deň som prijal lásku, ktorá ma nikdy neopustila.“

Bolesť a súcit

Ranná modlitba Otče náš mu dáva pocítiť blízkosť Boha, ktorý je osobný a láskavý. „Prostredníctvom skúseností z rokov strávených po boku otca Fransa van der Lugta a neskôr otca Paula, lazaristického kňaza, ktorý pôsobil v Damasku, som pochopil, čo skutočne znamená nasledovať Ježiša, žiť život neochvejnej lásky, pokory a oddanosti až do smrti,“ rozpráva Yeshua a pokračuje: „To, že som sa stal kresťanom, ma úplne zmenilo, moja viera dala zmysel požehnaniu i utrpeniu. Naučila ma, že bolesť môže viesť k súcitu a že to, čo sa kedysi zdalo ako strata, bolo často spôsobom, akým ma Boh pripravoval na niečo väčšie.“

Vedomie, že našiel cestu, ktorá zodpovedá jeho najhlbším túžbam, ho však nezbavuje ťažkostí. Isté je, že mimoriadna vnútorná sloboda ho ovplyvňuje aj vo vzťahu k rodine, s ktorou sa snaží nájsť cestu rešpektu a láskavosti, pokiaľ ide o otázky viery. „Odpovedám na ich otázky, keď majú záujem pochopiť, a mlčím, keď cítim hnev alebo bolesť.“

Sen Yeshuu   (©Yeshua)

Osamelosť utečenca

Odísť do Nemecka znamená nájsť priestor na rast, no prináša to aj osamelosť. „Ticho jazykových bariér a tichá vzdialenosť náboženských rozdielov ma ťažili. Musel som zanechať všetko a všetkých, ktorých som miloval. V hĺbke duše som vedel, že sa už nikdy nevrátim, nie preto, že by som nechcel, ale preto, že politická a náboženská realita už túto možnosť vylúčila. Opustiť svoj domov bolo ako vlastnoručne vyťať zo zeme svoje korene, len aby som ich zasadil do cudzej pôdy, kde už navždy ostanem cudzincom. Dostal som sa do akéhosi medzipriestoru,“ zdôrazňuje Yeshua, „bez toho, aby som niekam celkom patril. Je to, ako keby som existoval v tichej prázdnote medzi dvoma svetmi. Vedomie, že patrím Ježišovi, mi však prináša pokoj.“ Následne cituje verš z Evanjelia podľa Lukáša: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo,“ ktorý mu pripomína hodnotu cesty, ktorou má ísť, aj keď zažíva samotu a neistotu.

Poskytovať ochranu sirotám

Povolanie slúžiť v Yeshuovom vnútri vzniklo ešte v Sýrii, kde ho vyživovalo milosrdenstvo, ktoré mu preukazovali jeho rodičia a duchovní otcovia, ktorí ho sprevádzali. Nezabúdať na deti sa stalo „kompasom“ jeho života. Začal hľadať Boha v každom človeku v núdzi, v každej sirote, v každom cudzincovi, ktorého stretol. Keď získal nemecké občianstvo, zažil nadšenie z toho, že sa mu otvoril nový svet bez bariér. Cítil sa povolaný k misii, ktorá siaha za ďaleké horizonty, čo ho priviedlo aj k založeniu mimovládnej organizácie. Jeho cieľom je byť po boku tých, ktorí nemajú najzákladnejšie prostriedky na život, bez ohľadu na farbu pleti alebo náboženstvo, a vytvárať trvalé riešenia, ktoré pomáhajú zraniteľným komunitám. Momentálne sa nachádzame v počiatočnej fáze, pričom celý projekt je vypracovaný do najmenších detailov, a snažíme sa získať pozemok. „Naším cieľom je zlepšiť prístup k potravinám, vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti a pomôcť ľuďom posilniť ich postavenie v rámci spoločnosti. Mám na mysli Ukrajinu, Kambodžu, Keňu a Ugandu, kde náš vplyv naďalej rastie. Mojím snom a neustálou modlitbou je úzko spolupracovať s jezuitmi a inými katolíckymi rádmi na vytváraní dedín pre siroty po celom svete, bezpečných a príjemných miest, kde deti bez rodičov a opustené deti môžu nájsť ochranu, lásku a pocit príslušnosti.“

Spoločné plánovanie projektu   (©Yeshua)

Nádej spočíva v Božích prisľúbeniach

Yeshua ponúka spôsob, ako prekonať konflikty. „Keď hovoríme o politickom mieri, uvedomujem si, že skutočný mier môže existovať len vtedy, ak sú vzájomne rešpektované potreby, práva a dôstojnosť všetkých strán. Vo vojne prehrávajú všetci. V mieri všetci spoločne prosperujú, keď sa navzájom vnímajú ako ľudské bytosti. „Sledovať dnes na dianie v Sýrii je ako pozerať sa na človeka, ktorý sa snaží udržať rovnováhu na krehkej drevenej doske, ktorú unášajú neisté vody,“ trpko konštatuje Yeshua. „Sýria nie je športovec trénovaný na takýto výkon a doska pod jej nohami je ďaleko od robustnej lode, o ktorej kedysi snívala. Napriek tomu sa naďalej snaží udržať na nohách, pričom sa trasie, kĺže, no odmieta sa vzdať. Tento zápas sleduje publikum, pričom niektorí zostávajú pasívni, iní sa nakláňajú dopredu, poháňaní súcitom, a podávajú ruku, aby pomohli situáciu stabilizovať. Úprimne verím, že táto oblasť, kedysi kolíska civilizácie, si stále zachováva hlboký potenciál na obnovu a život v hojnosti,“ poznamenáva.

Yeshua sa vracia k svojmu osobnému príbehu a hovorí o tom, aká veľká nádej spočíva v Božích prisľúbeniach. To, že si našiel manželku, považuje za prejav Božej milosti: „Byť kresťanom s islamským a cudzím pôvodom všetko ešte viac sťažilo, moje šance na založenie rodiny sa každým rokom znižovali. V určitom momente som to takmer vzdal. Ale pozrite sa na mňa teraz, Boh ma požehnal nad moje očakávania. Čakáme dieťa, čo som kedysi považoval za nemožné kvôli liekom, ktoré som musel užívať a ktoré mohli ohroziť moju plodnosť,“ vysvetľuje.

Zvoliť si lásku

„Každý deň si pripomínam, že Bohu nie je nič nemožné. Pre mňa má nádej mnoho podôb. Žiari v úsmevoch sýrskych, ukrajinských a ugandských detí, ktoré som mal to šťastie stretnúť. A bližšie k domovu ju vidím v žiarivých očiach malej dcéry našich drahých priateľov, ktorá objavuje svet po prvýkrát s takým čistým úžasom, že to vyzerá ako ochutnávka samotného raja. Nádej nachádzam v sladkom speve vtákov, ktoré ma každé ráno vítajú v záhradke za naším domom a zmierňujú ťarchu tmavých nemeckých zimných rán. Vidím ju v modlitbách, ktoré šepkajú veriaci, ktorých viera odoláva každej skúške. Nádej nachádzame všade, v odolnosti stvorenia, v láskavosti, ktorá stále prebýva v ľudských srdciach, a v neochvejnej pravde, že aj z trosiek môže Boh znovu vybudovať niečo krásne.“

Yeshua zakončuje svoje svedectvo srdcervúcou výzvou: „Budujte mier nie zbraňami, ale spravodlivosťou a milosrdenstvom. Žijeme len raz a život samotný je milosťou, ide o krehký a vzácny dar, ktorý vznikol z jeho lásky. Vážte si ho. Rešpektujte každý ľudský život. Naučte sa objímať a odpúšťať si navzájom, aj napriek vašim rozdielom. Rozhodnite sa pre lásku namiesto strachu.“

Preklad: Klára Tomášiková