Modlitby v Biblii (4): Modlitba Jonáša v útrobách ryby

Drahí poslucháči,

Dnes by sme sa spoločne zamysleli nad modlitbou, ktorú prorok Jonáš prednáša Bohu z útrob veľkej ryby. Máme ju zachytenú v druhej kapitole spisu nazvaného jeho menom, ktorý je rozsahom veľmi krátky, no ukrýva nesmierne veľké teologické bohatstvo.

V prvom rade treba povedať, že prorok Jonáš je veľmi netradičnou biblickou postavou. Neoplýva svätosťou života, nie je hoden nasledovania, ignoruje Boží hlas a nie je ochotný zvestovať ľuďom možnosť obrátenia. Ba čo viac, upadá do krízy, keď sa veľkí hriešnici skutočne obracajú. Kniha proroka Jonáša rúca klasickú predstavu svätosti proroka, ktorý na slovo poslúcha Božie slovo, a tiež vtedajšiu mienku, že spasení majú byť iba príslušníci vyvoleného židovského národa.

Krátky spis opisujúci apoštolskú činnosť proroka Jonáša sa skladá zo štyroch krátkych kapitol. V prvej z nich sa Boh obracia na proroka, aby išiel do veľkého skazeného mesta Ninive a ohlásil mu, že Boh vidí jeho hriechy. To ho malo pohnúť k pokániu. Jonáš však s Bohom ani len nekomunikuje a z Joppe uteká presne opačným smerom, a to do južného španielskeho Taršišu, ktorý bol vtedy považovaný za koniec sveta. Keďže Boh je skutočným pánom všetkého, posiela na more búrku, pri ktorej hrozí potopenie lode. Jonáš si uvedomí, že je to kvôli nemu, preto presvedčí námorníkov, aby ho hodili do mora. Hoci nechcú, urobia to, a more sa skutočne utíši. Možno si Jonáš myslel, že aspoň smrťou utečie pred Bohom, no ten mal iný plán. Potrebuje Jonáša živého na záchranu mnohých ľudí, preto posiela rybu, aby ho priniesla na požadované miesto, teda do Ninive.

 Takto sa Jonáš ocitá v útrobách ryby. Vzhľadom na to, že ide o príbeh s teologickým posolstvom, nie o historicky presný opis udalosti, čitateľa nemusí trápiť, či je možné, aby niekto v rybe prežil tri dni, a už vôbec nie, či nejaká ryba dokáže prehltnúť človeka. O to sa staroveký orientálny človek príliš nestaral, na rozdiel od dnešného západného myslenia. Pre neho bolo dôležité posolstvo príbehu. Dôležité tu je to, že akonáhle sa Jonáš ocitne v úzkych, zrazu sa dokáže modliť. V ťažkostiach si nachádza cestu k Bohu a konečne s ním nadväzuje vzťah.

Jonášova modlitba začína veľkým úkonom viery, čo je asi jedinou vecou, ktorá sa dá na Jonášovi v tomto spise obdivovať a nasledovať. Používa tzv. prorocký minulý čas, čiže vyjadruje ako uskutočnené to, v čo dúfa. Jonáš hovorí: „Volal som zo svojej úzkosti k Pánovi a vyslyšal ma, z lona podsvetia som kričal, počul si môj hlas” (Jon 2, 3). Vzápätí však je vidieť, ako je v jeho očiach za všetko vinný Boh. „Hodil si ma do priepasti, do hlbín mora a obkľúčil ma príval. Tvoje vlnobitia a tvoje vlny valili sa ponad mňa. A povedal som: Odvrhnutý som spred tvojich očí, ale ešte uzriem tvoj svätý chrám“ (Jon 2, 4-5). Jonášovi v značnej miere chýba sebakritika, no aspoň sa už obracia k Bohu. Po opísaní svojej biedy opäť prorocky vyznáva: „Až k úpätiam vrchov som zostúpil a závory zeme boli navždy za mnou, lež vyzdvihol si z hĺbky môj život, Pane, Bože môj“ (Jon 2, 7).

Hoci sa nachádza uprostred súženia, vyznáva, že Boh ho môže zachrániť a obracia sa na neho tým, že tie veci prehlasuje ako zrealizované. Svetlý moment jeho sebakritiky je možné vidieť v týchto slovách: „Keď vo mne klesla moja duša, rozpamätal som sa na Pána a moja modlitba došla k tebe do tvojho svätého chrámu” (Jon 2, 8). Jonáš si uvedomuje, že až keď mu bolo ťažko, vyhľadal Boha, no tiež verí, že Boh jeho modlitbu počúva. Prorok celú modlitbu končí ešte jedným úkonom viery. Hovorí: „Ja ti však budem s hlasnou vďakou obetovať a splním, čo som sľúbil; u Pána je spása“ (Jon 2, 10). Takto Jonáš napĺňa to, čo neskôr bude Ježiš učiť svojich učeníkov: „Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Mk 11, 24). Boh rozkazuje rybe a tá vydáva Jonáša na suchú zem. Do ironického tónu tohoto spisu patrí aj to, že Boha poslúcha more, vietor, ricínový ker, avšak nie jeho prorok.

 Po tomto ťažkom zážitku a stretnutí s Bohom prorok neostáva rovnaký, hoci má pred sebou ešte dlhú cestu k osobnej premene. Boh to vidí, preto mu hovorí presne ten istý príkaz ako na začiatku: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu zvesť, ktorú ti ja poviem!“ (Jon 3, 2). Teraz už Jonáš vstáva a ide. Zvyšok knihy však podčiarkuje, že jedna dobre prednesená modlitba ešte z Jonáša nerobí premeneného človeka. Hoci vykoná, čo od neho Boh žiada, akonáhle sa celé mesto hriešnikov obráti, urazí sa na Boha a opäť s ním odmieta komunikovať, lebo podľa neho mali byť všetci tí hriešnici zahubení. Boh až do konca knihy svojou láskou premieňa Jonáša, no spis nehovorí o tom, ako sa to skončí. Robí tak úmyselne preto, aby vyvolal v čitateľovi veľa otázok o jeho vlastných postojoch voči Bohu i hriešnikom.

Čo nás učí táto Jonášova modlitba? V prvom rade to, že hoci sa nám v ťažkostiach ľahšie obracia na Boha, mali by sme s ním mať priateľský vzťah a rozprávať sa s ním v modlitbe aj vtedy, keď nám je dobre a žijeme si spokojným životom. Učí nás, že máme pevne veriť v Božiu dobrotu a všemohúcnosť, že Boh nás naozaj chce zachrániť a my za to už môžeme vopred ďakovať. Nepriamo nás učí aj tomu, aby sme boli opatrní v dávaní viny Bohu, hoci je správne vyjadriť pred ním v pravde všetky svoje pocity, hoc aj hnev na neho. Môžeme si všimnúť, že Boh nereaguje na Jonášovo obvinenie, lebo chápe, že nateraz ešte všetkému nerozumie. Prijíma jeho vyznanie, hoci aj nedokonalé, no plné viery vo vyslyšanie. Je to práve viera, ktorá hýbe srdcom Boha, vždy dojatého naším spoľahnutím sa na neho. Hoci sa vo viacerých reakciách podobáme Jonášovi, nechávajme sa premieňať Božou láskou a nevzďaľujme sa od neho našou tvrdohlavosťou. Radšej si ním nechávajme všetko vysvetliť a dôverujme jeho dobrote.