Teologické aspekty Jubilea (12): Živé skutočnosti v Ríme

Hlavné inštitúcie

Rím nie je len mestom spomienok. Najmä od renesancie nazhromaždil také množstvo umeleckých zbierok východného pôvodu alebo zhotovenia, že Večné mesto sa stalo obrovským múzeom. Rím je však aj niečo viac: je to živá skutočnosť, v ktorej naďalej prekvitá bohatstvo náboženských a kultúrnych tradícií kresťanského Východu.

Hlas pápežov a koncilu

„Ako nás učí história, všetky východné cirkvi boli vždy predmetom osobitnej priazne rímskeho pápeža.“ Týmito slovami sa začína encyklika Orientales omnes Ecclesias (23. decembra 1945). Najmä od pontifikátu Leva XIII. (1878 – 1903) sa rozmnožili pápežské dokumenty, ktoré svedčia o starostlivosti rímskych biskupov o východné cirkvi, či už sú s nimi zjednotené (in communio) alebo usilujú o plnú jednotu. Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) veľmi jasne vyjadril záujem Katolíckej cirkvi o zachovanie jednoty s východnými katolíckymi spoločenstvami, pričom im zaručil autonómiu a zároveň zdôraznil hlboké duchovné bohatstvo pravoslávnych cirkví a potrebu dialógu s nimi.

Vyhlásenia pápežov sprevádzali konkrétne činy. Nie je tu priestor na podrobný výpočet vydaných dokumentov ani na zachytenie dlhej série apoštolských ciest na Východ, počnúc púťou pápeža sv. Pavla VI. do Jeruzalema (4. – 6. januára 1964) až po návštevy pápeža Františka v Iraku (5. – 8. marca 2021) či na Cypre a v Grécku (2. – 6. decembra 2021). Osobitnú zmienku si zaslúži gesto priateľstva ekumenického patriarchu Bartolomeja I., ktorý prišiel do Ríma na slávnostnú inauguráciu pápeža Františka (19. marca 2013) – bezprecedentný krok v dejinách vzťahov medzi Rímom a Konštantínopolom. V ostatnom období prebiehajú aj každoročné výmeny delegácií pri sviatkoch sv. Petra a Pavla a sv. Andreja, prijatia patriarchov a ďalších pravoslávnych prelátov v Ríme, podpisovanie dohôd a vzájomná korešpondencia.

Dikastérium pre východné cirkvi

Prvé zmienky o orgáne v rámci Apoštolskej stolice, výslovne poverenom záležitosťami týkajúcimi sa východných cirkví, pochádzajú z roku 1573, keď pápež Gregor XIII. zriadil Congregatio de rebus Graecorum. Tá mala za úlohu riešiť prípady a záležitosti katolíkov byzantského či gréckeho obradu a podporovať šírenie viery medzi ostatnými kresťanmi Východu. Pápež Klement VIII. (1592 – 1605) ju zmenil na Congregatio super negotiis sanctae Fidei et religionis catholicae, ktorá sa zaoberala záležitosťami Grékov a iných východných kresťanov a podporovala misie až do roku 1622, keď vznikla Sacra Congregatio de Propaganda Fide.

Dňa 6. januára 1862 blahoslavený Pius IX. apoštolskou konštitúciou Romani Pontifices zriadil v rámci tohto dikastéria sekciu pro negotiis ritus orientalis. Táto štruktúra existovala až do 1. mája 1917, keď pápež Benedikt XV. motu proprio Dei providentis založil Kongregáciu pre východnú cirkev (Congregatio pro Ecclesia Orientali), ktorej prefektom sa stal úradujúci pápež. Zmena nastala 15. augusta 1967, keď Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae Universae upravil názov na Kongregáciu pre východné cirkvi (Congregatio pro Ecclesiis Orientalibus) a za prefekta vymenoval dovtedajšieho sekretára.

Dikastérium dostalo od Najvyššieho Veľkňaza poverenie udržiavať spojenie s východnými cirkvami v plnej jednote s biskupom Ríma s cieľom podporovať ich rozvoj, chrániť ich práva a zachovávať ich liturgické, disciplinárne a duchovné dedičstvo v Katolíckej cirkvi.

V priebehu rokov pápeži prejavovali veľký záujem o činnosť dikastéria a jeho miesto v štruktúre Rímskej kúrie, čo potvrdzujú motu proprio Pia XI. Inde ab initio Pontificatu (1930) a Sancta Dei Ecclesia (1938) a apoštolské konštitúcie Regimini Ecclesiae Universae (1967), Pastor Bonus (1988) a Praedicate Evangelium (2022) vydané Pavlom VI., Jánom Pavlom II. a pápežom Františkom. Druhý vatikánsky koncil poskytol širší referenčný rámec dekrétom Orientalium Ecclesiarum (1964) a neskôr prácou na Kódexe kánonov východných cirkví (CCEO), promulgovanom v roku 1990. Nové označenie „dikastérium“ bolo ustanovené konštitúciou Praedicate Evangelium.

Dikastérium pre východné cirkvi tvorí kardinál prefekt, ktorý ho vedie, riadi a zastupuje. Pomáha mu arcibiskup sekretár a podsekretár. Medzi členov patria patriarchovia a vrchní arcibiskupi východných cirkví, prefekt Dikastéria na podporu jednoty kresťanov a viacerí kardináli a biskupi. Dikastérium má primeraný počet pracovníkov a poradcov z latinskej i východných cirkví. Jeho Špeciálne komisie pre liturgiu, pre štúdium kresťanského Východu a pre formáciu klerikov a rehoľníkov podporujú uchovávanie východných tradícií a odborné štúdium.

ROACO (Riunione Opere Aiuto Chiese Orientali – Zhromaždenie diel na pomoc východným cirkvám) združuje agentúry a diela pomoci z rôznych krajín, ktoré poskytujú finančnú podporu na výstavbu chrámov, štipendiá, formačné a školské inštitúcie, sociálne a zdravotnícke projekty. Predsedom je prefekt dikastéria, podpredsedom jeho sekretár. Medzi členov patrí CNEWA (Catholic Near East Welfare Association, schválená Piom XI. roku 1928), Pápežská misia pre Palestínu (1949) a agentúry z Nemecka, Francúzska, Švajčiarska, Belgicka, Španielska a Talianska.

Dikastérium podporuje aj lásku k Svätej zemi a solidaritu s jej kresťanmi. Každoročne zasiela biskupom obežník o Zbierke pre Svätú zem, aby povzbudilo veriacich k duchovnej a materiálnej podpore komunít a inštitúcií v krajinách, kde sa narodil, hlásal evanjelium, zomrel a vstal z mŕtvych Pán Ježiš Kristus. Napriek opakovaným a úprimným výzvam pápeža Františka tam však tragicky pokračujú ničivé vojny s množstvom obetí.

Dikastérium sídli v impozantnej budove na Via della Conciliazione 34, postavenej v rokoch 1937 – 1941 a zrekonštruovanej v roku 2014. Nahradila starý palác Palazzo dei Convertendi na námestí Piazza Scossacavalli. Historický archív uchováva dokumenty od roku 1862 a je prístupný vedcom.

Byzantská kaplnka v paláci je napriek malej veľkosti pozoruhodným spojením umenia a zbožnosti. V rokoch 1940 – 1943 ju vymaľoval holandský benediktínsky mních Jérôme Leussink, inšpirovaný tradíciami hory Athos. Ikonostas aj nástenné maľby vyjadrujú jednotu Cirkvi v rozmanitosti obradov. Na strope sa nachádza Kristus Pantokrator obklopený anjelmi. V hornej časti stien sú tajomstvá Vykupiteľa a jeho Matky; v spodnej časti viac ako tristo východných svätcov označených menami v ich liturgických jazykoch (obr. 15 – 19, s. 157 – 161).