Nuncius na Ukrajine: Uprostred popola vojny si zachovávame nádej

Svitlana Dukhovych – Vatican News

Predtým „sa podarilo zriadiť záchranné stanice v pivniciach“, ale teraz „to už nie je možné, pretože každá budova je pod paľbou“. Čím bližšie k frontu, tým viac sú nútení „kopať asi päť alebo šesť metrov pod zemou, aby neboli zasiahnutí neustálymi útokmi dronov“. Tento popis stačí na to, aby sme pochopili zraniteľnosť Ukrajiny, ktorá po štyroch rokoch vojny – zatiaľ čo rakety a drony neprestajne útočia – sa snaží každý deň a každý meter odolávať, aby si vybojovala trochu bezpečia a života v neistote. Arcibiskup a apoštolský nuncius Visvaldas Kulbokas však rozpráva aj o niečom inom. O ľuďoch, ktorí „sa snažia nesústrediť sa len na utrpenie“, ale venujú pozornosť „zrnkám nádeje“, ktoré možno zazrieť v mierových rokovaniach. Ešte viac hovorí o srdci, ktoré je v súlade so srdcom Leva XIV. a jeho výzvou, aby sme „nezostali stáť v popole, ale vstali a znovu budovali“.

Vaša Excelencia, uplynuli štyri roky od rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu...

Štyri roky vojny takého rozsahu sú dlhá doba, a intenzita tejto vojny naďalej narastá. Pozrel som si aj štatistiky: v porovnaní so situáciou pred štyrmi rokmi sa počet ruských vojenských síl na ukrajinskom území zvýšil približne štvornásobne. Aj útoky raketami a dronmi sa za tieto roky zvýšili troj- až štvornásobne. Správy Organizácie Spojených národov a iných organizácií uvádzajú, že rastie aj počet obetí medzi civilným obyvateľstvom. Na začiatku vojny sa väčšina mŕtvych alebo zranených civilistov nachádzala na okupovaných územiach alebo v blízkosti frontovej línie. Teraz rastie počet civilistov zabitých alebo zranených ďaleko od frontu. OSN uvádza, že 35 % mŕtvych a zranených civilistov sa nachádza na celom území Ukrajiny.

Útoky sa teda odohrávajú aj ďaleko od frontovej línie...

Áno, najväčší počet obetí bol zaznamenaný pri jednom bombardovaní minulý rok v Ternopile, meste, ktoré je veľmi vzdialené od frontu. Minulý rok bolo veľa civilných obetí v hlavnom meste Kyjev. Viac ako dvadsať veľvyslanectiev utrpelo väčšie či menšie škody. Apoštolská nunciatúra utrpela v júli minulého roka ľahké škody. Ale napríklad z veľvyslanectva Azerbajdžanu nezostalo takmer nič, pretože došlo k trom útokom, hoci prezident Alijev presne oznámil ruským orgánom, kde sa veľvyslanectvo nachádza.

Čo môžu zdravotnícki pracovníci robiť tvárou v tvár toľkému bombardovaniu?

Pred pár dňami som hovoril s lekárom, ktorý zasvätil svoj život pomoci zraneným v blízkosti frontu. Povedal mi, že na začiatku vojny, v rokoch 2022-2023, dokázal zriadiť záchranné stanice v pivniciach či suterénoch domov a budov. Hovorí však, že teraz to už nie je možné, pretože každá budova je terčom útokov. Keď sa priblížia k frontovej línii, sú nútení kopať asi päť až šesť metrov pod zemou, aby ich nezasiahli neustále útoky dronov. Okrem toho je veľmi ťažké evakuovať zranených. Povedal mi, že niekedy musia čakať až sedem dní, kým sa podarí evakuovať zraneného. Je aj veľmi zima - teploty klesli na mínus dvadsať stupňov, čo má veľmi vážne následky.

Je za týchto podmienok možné dodávať humanitárnu pomoc?

Pýtal som sa predstaviteľa Medzinárodného Červeného kríža, či sa im ešte darí dostať humanitárnu pomoc do blízkosti frontovej línie, a on mi povedal, že bohužiaľ boli nútení ju výrazne obmedziť, pretože všetci bez rozdielu boli zasiahnutí - civilisti, vojaci, humanitárni pracovníci, lekári, kňazi. Je teda veľmi zložité dovážať vodu, potraviny, lieky a iné základné potreby. Taká je realita.

Čo sa dá urobiť?

Opakujem, že potrebujeme veľa modlitieb. Nesmieme však zabúdať, že Rusko je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN a má zodpovednosť za podporu mieru a spravodlivosti. Spomeňme si aj na memorandum z Budapešti podpísané v roku 1994: Rusko, Spojené štáty a Spojené kráľovstvo sľúbili Ukrajine záruky jej suverenity a územnej celistvosti. Taktiež zmluva z roku 2003 medzi Ruskom a Ukrajinou svedčí o vzájomnom uznaní hraníc, nehovoriac o dohodách z Minsku. Preto je aj pre mňa ťažké pochopiť, ako sa dá vymaniť z tohto násilia, ktoré, zdá sa, silnie a narastá. Práve z tohto dôvodu sa veľmi spolieham na modlitbu.

V tejto dramatickej situácii existuje mnoho príkladov odolnosti...

Áno, napríklad pred niekoľkými týždňami bola u Svätého Otca na generálnej audiencii skupina žien z medzináboženského združenia, ktoré podporuje modlitbu a humanitárnu pomoc. Stretol som sa s týmito ženami po návrate z Ríma a zaujali ma ich úvahy. Hovorili: „Sústredíme sa na to, čo dokážeme urobiť. Keď je nejaká dievčina zranená, hľadáme protézu, ak prišla o ruku. Rovnako hľadáme protézy pre zranených vojakov alebo deti. Tiež sa ich snažíme dostať von z krajiny, aby si mohli trochu oddýchnuť. Aspoň budú môcť v noci spať.“ Dodali: „Teraz nemá zmysel obviňovať všetkých Rusov, pretože nevieme, čo by sme robili my, keby sme žili v tej istej politickej realite s tou propagandu.“ Nesústredia sa na odsudzovanie, ale na to, čo pozitívne dokážu urobiť.

Všimli ste si tento spôsob reakcie na túto skazu aj u iných ľudí?

Všimol som si to aj u civilistov. Jeden veľvyslanec mi rozprával, že po ďalšom nočnom bombardovaní Kyjeva zrušil všetky svoje ranné stretnutia. Rakety a drony zvyčajne útočia v noci, pretože je ťažšie ich zachytiť, a útočníci tak dúfajú, že zasiahnu cieľ a dosiahnu väčší ničivý účinok. Veľvyslanec však ráno pri pohľade z okna videl, že ľudia už boli na ceste do práce, niektorí autom, iní pešo. Povedal, že to pre neho bolo veľkým poučením. Ľudia sa snažia nesústrediť sa len na utrpenie. Naopak, ďakujú Bohu za to, čo majú.

Aký apel chcete vyslať?

Chcel by som povzbudiť všetkých, aby podporovali Ukrajinu, predovšetkým v duchovnom zmysle. Ide teda o modlitbu, humanitárnu pomoc, solidaritu, blízkosť srdca. Pred pár dňami som čítal list Svätého Otca adresovaný kňazom arcidiecézy Madrid. Pápež Lev v zložitých situáciách vyzýval, aby sme sa naučili hlboko čítať súčasnosť a vo svetle viery rozpoznávali výzvy a možnosti, ktoré nám Pán otvára. Treba sa cvičiť v rozlišovaní, hovoril, „aby sme mohli jasnejšie vnímať to, čo Boh už koná, často ticho a diskrétne“. Boh koná aj vtedy, keď ľudia nepestujú mier. Pápež Lev v Popolcovú stredu hovoril, že v popole, ktorým sme boli označení, môžeme cítiť „ťarchu sveta, ktorý horí, celých miest zničených vojnou“, môžeme cítiť „popol medzinárodného práva a spravodlivosti medzi národmi“, ako keby už neexistovali základy spoločného života. Popol je však ľudský, zatiaľ čo od Boha vždy prichádza nádej, pretože keď ľudia nekonajú, iniciatívu preberá On. Tak, ako hovoril pápež, môžeme si zvoliť „nezostať v popole, ale vstať a znovu budovať“.

Aké sú vyhliadky dnes, štyri roky po rozsiahlom ruskom vpáde na Ukrajinu?

Našou úlohou je aj teraz hľadať zárodky nádeje v rokovaniach, ktoré prebiehajú medzi Ukrajinou a Ruskom s pomocou Spojených štátov a ďalších krajín, hoci tieto rokovania sú veľmi obmedzené, pretože ich sprevádzajú výrazné ťažkosti. Keď sa viac spoliehame na Pána, sme schopní vidieť tieto znamenia nádeje duchovnými očami, aj uprostred všetkého tohto popola a ľudskej zloby, nedostatku úcty a nedostatku dôvery. V tomto zmysle sa domnievam, že najväčšou pomocou, ktorú Cirkev môže ukrajinskému obyvateľstvu ponúknuť, je predovšetkým duchovná pomoc: pomôcť všetkým, vrátane mňa, otvoriť oči, aby sme sa nesústredili len na zlo, ktoré každý deň vidíme a zažívame, ale aby sme si zachovali pohľad plný nádeje. Čím viac nádeje sa prenáša modlitbou, blízkosťou, radami, prítomnosťou – čo je veľmi dôležité –, tým viac sa stáva darom. Ide o to, aby sme niesli nádej, ktorú pestujeme vo svojom srdci. Ako hovoria aj vojenskí kapláni: „Našou úlohou je prinášať nádej vojakom, pretože na bojisku jej často zostáva veľmi málo. Našou úlohou je darovať tú božskú nádej, ktorá prekračuje ľudské obmedzenia“. Preto opakujem, že môžeme ponúknuť predovšetkým tieto dve veci -  modlitbu a duchovnú nádej.

Preklad: Klára Tomášiková