Vendelín Javorka SJ (4 a 5): „Rektor v Trnave" a „Medzi Bratislavou a Balkánom"
Rektor v Trnave a korene v novej republike (1919 – 1920)
Po prvej svetovej vojne, v čase politickej transformácie, kedy sa Slovensko stalo súčasťou nového štátu, sa Vendelín Javorka v roku 1919 vrátil k rehoľnej formácii v Trnave. Tu úspešne dokončil tretiu probáciu.
Javorka si bol hlboko vedomý svojej slovenskej národnosti. Preto bol zaradený medzi prvých členov novo sformovanej Československej viceprovincie Spoločnosti Ježišovej už v decembri 1919. Táto slovenská časť viceprovincie bola spočiatku veľmi skromná, tvorilo ju len 13 kňazov, 8 školastikov a 17 laických bratov. Napriek tomuto malému počtu sa Trnava stala ich dôležitým duchovným centrom, ľudovo prezývaným Slovenský Rím. Javorka, ktorého organizačné a administratívne schopnosti boli zjavné, bol v tomto meste okamžite vymenovaný za rektora veľkého jezuitského kolégia a noviciátu.
Popri náročnej rektorskej práci, ktorá si vyžadovala riadenie celého ústavu, sa Javorka na krátky čas venoval aj redakčnej činnosti časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho, keď pôsobil v rokoch 1919 až 1920 ako šéfredaktor. Bol to kľúčový čas pre jeho rehoľný záväzok. Dňa 2. februára 1920 zložil svoje posledné, slávnostné rehoľné sľuby, čím definitívne spečatil svoju príslušnosť k Spoločnosti Ježišovej. Svedectvá z týchto čias potvrdzujú, že Javorka bol mužom činu, ktorý vniesol poriadok a štruktúru do formujúcej sa viceprovincie.
Medzi Bratislavou a Balkánom (1923 – 1925)
Hoci jeho pôsobenie v Trnave ako rektora bolo intenzívne, v rokoch 1924 až 1925 prešiel Vendelín Javorka na iné miesto, do Bratislavy, kde sa stal predstaveným (superiorom) jezuitskej rezidencie. V Bratislave sa jeho práca neobmedzovala len na správu komunity.
Horlivo sa venoval aj priamej pastoračnej činnosti. Viedol dôležité laické organizácie, ako bolo Bratstvo Najsvätejšieho Srdca Panny Márie a staral sa o Mariánsku kongregáciu študentiek a dievčat. Jeho práca bola zameraná na oživovanie katolíckeho života v novom, zložito sa formujúcom štáte.
Už v roku 1923 sa prejavil jeho silný misijný zápal. Javorka viedol ľudové misie medzi slovenskými usadlíkmi v obci Selenča, ktorá bola v tom čase súčasťou Juhoslovanského kráľovstva. Tieto cesty a stretnutia s krajanmi žijúcimi v zahraničí len posilnili jeho hlbokú túžbu, ktorá ho sprevádzala už od vysviacky.
Javorka, ovplyvnený silným povolaním, túžil po misiách na Východe, konkrétne v Číne alebo Indii. S touto prosbou sa obrátil na generálneho predstaveného jezuitov, pátra Ledóchowského. Odpoveď, ktorú dostal, bola prekvapivá, no prorocká: „Javorka zostane v Európe, kde je dosť pohanov, ktorých treba obrátiť“. Táto odpoveď naznačovala, že ho čaká iný, nemenej náročný misijný front. O šesť rokov neskôr, okolo roku 1925, skutočne prišla výzva, ktorá Ledóchowského slová naplnila. Z Ríma prišiel list s otázkou, či by bol ochotný zúčastniť sa ruskej misie v byzantsko-slovanskom obrade. Aj napriek tomu, že nebol rodený Rus a jeho znalosti ruského jazyka a kultúry boli v tom čase malé, Javorka bez váhania odpovedal: „Ochotný“.
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
