Modlitby v Biblii (8): Ježišova veľkňazská modlitba (Jn 17)

Drahí poslucháči,

Dnes sa spoločne zamyslíme nad Ježišovou modlitbou, ktorú predniesol tesne predtým, ako sa za nás vydal na smrť. Táto modlitba sa nazýva aj veľkňazská, lebo Ježiš v nej vystupuje ako prostredník medzi Bohom a ľuďmi, podobne ako veľkňaz v Starom zákone. V rámci Jánovho evanjelia je vsadená do Ježišovej rozlúčkovej reči prednesenej vo večeradle, tesne po tom, ako im dal príklad lásky a pokornej služby umytím nôh. Hneď po tejto modlitbe sa náš Spasiteľ odoberá do Getsemanskej záhrady, aby šiel v ústrety nášmu vykúpeniu.

Ježišova veľkňazská modlitba sa rozprestiera na celú sedemnástu kapitolu Jánovho evanjelia a skladá sa z troch hlavných častí: Ježišova prosba za seba, za učeníkov a za ich budúcich nasledovníkov, ktorí na základe ich svedectva uveria v neho.

Celá modlitba začína slovami: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba!“ (Jn 17,1). Dôverné oslovenie „Otče“ je v tejto modlitbe prítomné až šesťkrát a poukazuje na Ježišov osobný vzťah s nebeským Otcom.  Ježiš hovorí o príchode „hodiny“ a o svojom oslávení. V jánovskej teológii tieto slová poukazujú na Ježišovu smrť na kríži, ktorá bola rozhodujúcim momentom dejín spásy a v ktorej Ježiš zjavil všetku lásku Boha k ľudstvu a všetku svoju slávu. Zároveň podotýka, že večný život pripravený pre všetkých jeho nasledovníkov pozostáva v osobnom poznaní, čiže v osobnom vzťahu s Bohom a s ním samotným, nie iba v radostnom živote bez problémov.

Následne sa prihovára za svojich učeníkov, ktorých dostal od Otca „zo sveta“: „Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my“ (Jn 17,9-11). Svet pre Jána častokrát znamená systém priečiaci sa Bohu, zatiaľ čo učeníci „zo sveta“ sú tí, ktorí prijali Ježiša ako Spasiteľa. Hoci naďalej žijú „vo svete“, nepatria svetu, pretože sú celí Boží. Ježiš prosí o ich jednotu a o úplnú radosť, ktorá je znakom Božej prítomnosti. Neprosí Otca o to, aby ich vzal z tohto sveta, ale aby ich ochránil pred zlým.

Po modlitbe za svojich učeníkov sa Ježiš prorocky modlí aj za všetkých tých ľudí, ktorí v neho uveria vďaka ich slovám, a teda aj za nás. „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17,20-23). Aj tu sa Ježiš prihovára za ich jednotu, ktorá má odrážať spoločenstvo lásky medzi ním a Otcom. Jedno z najkrajších vyjadrení tejto modlitby je práve vo verši dvadsaťštyri, kde sa píše: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta“ (Jn 17,24). Ježiš zažíva spoločenstvo lásky a plnej radosti so svojím nebeským Otcom, no nechce si ho nechať len pre seba, ale chce ho rozšíriť na všetkých, ktorých dostal od Otca. Celú modlitbu zakončuje slovami: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17,26). Tým dáva najavo, že spoľahlivo naplnil svoje poslanie ukázať ľuďom Otcovu lásku, pričom toto ohlásenie sa dokonale zavŕši v momente, keď bude visieť na kríži prebodnutý za naše hriechy.

Ježišova veľkňazská modlitba v 17. kapitole Jánovho evanjelia je skutočne veľkým pokladom Božieho slova. Vo všeobecnosti sme naučení modliť sa k Ježišovi, no nie sme úplne zvyknutí na to, že Ježiš sa modlí za nás. V tejto modlitbe nám ukazuje, že je prostredníkom medzi nebeským Otcom a nami, a to nielen tým, že sa obetoval za naše hriechy namiesto nás, ale aj tým, že pokračuje v príhovore za nás. Tak, ako sa za nás modlil pred svojím umučením, tak sa za nás prihovára pred Otcom aj v Nebeskom kráľovstve, kde ukazuje svoje rany Otcovi a pripomína mu svoju obetu za nás. Túto skutočnosť si pripomíname vždy vtedy, keď sa modlíme Ruženec k Božiemu Milosrdenstvu a prihovárame sa k nebeskému Otcovi týmito slovami: „Pre jeho bolestné umučenie, maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom!“

Čo si teda môžeme zobrať z tejto Ježišovej modlitby, prednesenej chvíľu pred jeho umučením? V prvom rade jeho veľký záujem o nás veľkú lásku k nám. Odchádzajúc z tohoto sveta, prihovoril sa ešte u nebeského Otca za svojich zverencov, prítomných i budúcich, a poprosil ho o ich ochranu. Ďalšou dôležitou vecou je zadefinovanie večného života ako osobného vzťahu s Bohom. Večný život nie je len radostný život bez konca, ale je to veľmi intímny vzťah s milujúcim Bohom, ktorý je zároveň prameňom nášho šťastia. Významným prínosom tejto modlitby je aj prosba o jednotu medzi Ježišovými nasledovníkmi, ktorá má odrážať Božiu jednotu v Najsvätejšej Trojici. Vždy vtedy, keď sa o ňu usilujeme aj napriek rozličným nedorozumeniam, ktoré náš život prináša, napĺňame túto Ježišovu túžbu. Táto modlitba nám zároveň pripomína cieľ nášho putovania – máme byť naveky tam, kde je Ježiš. Toto spoločenstvo s ním je vlastne nebom a my sa počas svojho pozemského života učíme stále hlbšie spoznávať jeho lásku k nám a túžiť po spoločenstve s ním, ktoré sa má dokonale naplniť v nebi, pričom sa začína už tu na zemi.

Drahí poslucháči, povzbudzujem vás k tomu, aby ste si ešte dnes zobrali do rúk Sväté písmo, nalistovali 17. kapitolu Jánovho evanjelia a pomaly prečítali tieto vzácne slová Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorá v sebe ukrýva tak veľa duchovného pokrmu pre naše hladné duše.