Biblické postavy (35): Abrahám (XVI. časť)

Abrahámovo meno v novozákonných textoch nezriedka zaznieva v napätých situáciách, vtedy keď ide o identitu oslovených a vo výsledku aj o celkovú hodnotu či zmysel ich života. Vyostrená je aj situácia, ktorú popisujú Skutky apoštolov v šiestej a v siedmej kapitole. V Jeruzaleme vzrastá napätie medzi Ježišovými učeníkmi a tými, čo Ježiša neprijímajú. Veľmi výraznou osobnosťou sa v tomto kontexte stáva diakon Štefan. Celá siedma kapitola obsahuje jeho reč pred veľradou. Štefan v nej spomína Abraháma až štyrikrát. Niet divu, veď sa  obracia na tých, ktorí sa považujú za Abrahámových potomkov, a chce ich presvedčiť, že práve Ježiš je ten, kto konečne napĺňa prisľúbenia dané praotcom.

Podľa vzoru dobových židovských súhrnných správ o dejinách vyvoleného ľudu, Štefan kombinuje vybrané epizódy z Abrahámovho života. Uvádza pritom aj údaje, ktoré sa od biblického textu v knihe Genezis odlišujú. Štefan napríklad tvrdí, že Abrahám odišiel z Charranu až keď mu zomrel otec (porov. Sk 7,4). Pozorný čitateľ knihy Genezis však zistí, že Abrahám musel opustiť Charran už pred smrťou Táreho. Odlišnosti oproti biblickým textom možno vystopovať v židovskej mimobiblickej literatúre písanej po grécky. Židia v diaspóre vo svojich textoch napríklad radi zdôrazňovali, že Abrahám nevidel naplnenie Božích prísľubov o vlastníctve zeme. A vskutku, Štefan podotýka, že Boh nedal Abrahámovi v zasľúbenej krajine ani na stopu nohy dedičstva, „ale sľúbil, že mu ju dá do vlastníctva a po ňom jeho potomstvu, hoci nemal syna“ (Sk 7,5). Poznámka o Abrahámovej bezdetnosti, ešte viac zdôrazňuje význam patriarchovho života pre budúce udalosti a naznačuje, že zmysel Abrahámovo povolania presahuje horizont jeho pozemského života. 

Štefan vo svojej reči naviac kombinuje citácie z Abrahámovho príbehu v knihe Genezis s odkazmi na Exodus. Kladie pritom veľký dôraz na Božie povolanie a na prísľub zeme, na ktorej v Štefanovej dobe stojí Jeruzalemský chrám. O Abrahámovej viere či o príkladnom živote tohto praotca nepadne ani slovo. Štefan sa miesto toho vo svojej reči sústreďuje na tvrdošijnosť vyvoleného ľudu, ktorej absolútnym vrcholom je Ježišovo ukrižovanie (Sk 7,51-53). Ako s tým všetkým ale súvisí Abrahám?

Štefan nespomína Abraháma preto, aby ho dal svojim poslucháčom za príklad viery, poslušnosti či vernosti. Zo Štefanovej reči vyplýva, že konečným zmyslom Abrahámovho povolania a prísľubu o vlastnení zeme je uctievanie Boha v jeruzalemskom chráme. I chrám však ukazuje na Krista, ktorý sa ľudom zjavuje práve v dobe Štefanových súčasníkov. V Kristovi sú všetky prisľúbenia dané praotcom konečne naplnené. Odmietať Krista, ako to robia Štefanovi adresáti, znamená kaziť naplnenie prisľúbení, ktoré dal Boh praotcom, i Abrahámovi.