Spiritualita a psychológia (5): Nádej na večný život

Drahí poslucháči Vatikánskeho rozhlasu! Niekedy sú v živote chvíle, keď niečo ťažké prežívame, keď riešime nejaké problémy, ktoré sa nám zdajú na prvý pohľad neriešiteľné, keď sa veci a okolnosti nevyvíjajú podľa našich predstáv, alebo keď sa nám niečo stále nedarí a sme z toho smutní a frustrovaní. No potom zrazu príde niekto, možno pre nás blízky človek či priateľ, ktorý nás povzbudí: „Neboj sa! Nádej zomiera posledná.“ A pomôže nám nielen týmito povzbudivými slovami, ale aj konkrétnou pomocou. Zrazu sa veci obrátia na dobré a problémy sa náhle vyriešia a rozplynú. V živote jednoducho potrebujeme mať nádej. Nádej na krajší zajtrajšok a optimistickú budúcnosť, a to aj napriek niekedy pochmúrnej prítomnej realite života. Nádej, že to, o čo sa snažíme a namáhame, sa nám s Božou pomocou, s našim úsilím a často aj s pomocou druhých naozaj podarí uskutočniť. Skúsme sa dnes spoločne zamyslieť nad tým, čo je to vlastne nádej a prečo je taká dôležitá pre náš ľudský i kresťanský život.

Z psychologického hľadiska je nádej schopnosť veriť, že budúcnosť môže byť lepšia a že človek má aj tú možnosť ju aspoň čiastočne nejako pozitívne ovplyvniť. Neznamená to však akési naivné želanie, ale naopak úprimné a odvážne presvedčenie, že existujú cesty k cieľom, ktoré sme si určili, a že má naozaj zmysel sa o nich usilovať. Americký psychológ Charles Richard Snyder (1944-2006), ktorý bol predstaviteľom tzv. „pozitívnej psychológie“ v druhej polovici 20. storočia, chápe nádej ako spojenie cieľov, hľadania spôsobov, ako ich dosiahnuť, a viery vo vlastné schopnosti, pričom práve tento postoj pomáha ľuďom vytrvať aj v tých ťažkých životných situáciách.

Posuňme sa však ďalej do roviny spirituality a duchovného života. Aktuálne prežívame radosť zo slávneho zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista vo veľkonočné nedeľné ráno. On je živý a víťaz nad zlým, smrťou a hriechom. Nádej, ktorá sa zdala, že definitívne zomrela na Veľká piatok smrťou Božieho Syna na kríži, zrazu po troch dňoch bola vzkriesená. V tomto veľkonočnom čase oslavujeme víťazného zmŕtvychvstalého Pána Ježiša Krista, ktorý nám priniesol nádej na večný život. Nádej na budúce stretnutie s Pánom Bohom v nebeskom kráľovstve. Nielen preto je nádej taká dôležitá pre náš duchovný život.

Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi je nádej jednou z hlavných tzv. teologálnych čností. Je to vlastne túžba človeka po šťastí, ktorú Pán Boh vložil do srdca každého z nás. Je to túžba človeka po Božom kráľovstve a večnom živote. Je to hľadanie opory nie v sebe samom, ale v milosti Ducha Svätého. A je to tiež očakávanie prisľúbení, ktoré nám dal samotný Pán Boh. Nádej predsa inšpiruje našu činnosť a očisťuje nás, aby nás pripravila na samotnú účasť v nebi. Nádej nás ochraňuje pred malomyseľnosťou a podporuje nás v opustenosti. A nakoniec, nádej napĺňa naše srdce radosťou v očakávaní večnej blaženosti, chráni nás pred egoizmom a vedie nás k radosti a láske (porov. KKC 1817-1818).

Aj Sväté Písmo je plné nádeje. V Starom zákone prorok Jeremiáš povzbudzuje izraelský národ v babylonskom zajatí týmito slovami: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej. Keď budete volať ku mne, keď prídete a budete sa ku mne modliť, vyslyším vás. Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojim srdcom, dám sa vám nájsť – hovorí Pán.“ (Jer 29, 11-14a) Sú to slová plné nádeje nášho nebeského Otca na vyslobodenie z babylonského zajatia, ktoré aj neskôr naozaj prišlo a Boží ľud sa opäť vrátil do svojej izraelskej krajiny. V Novom zákone apoštol národov, svätý Pavol, adresuje svoj list kresťanom v Ríme, aby ich povzbudil týmito slovami: „A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej. (...) Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou.“ (Rim 15, 4.13) A nakoniec autor Listu Hebrejom nás vyzýva, aby sme v živote od Ježiša Krista dosiahli ponúknutú nádej, ktorú máme ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do nášho vnútra (porov. Hebr 6, 18-19).          

Drahí poslucháči! Nádej je teda naozaj veľmi dôležitá a vzácna ľudská i božská čnosť, ktorá nás sprevádza počas celého nášho života. Jej hlavnou úlohou je priviesť nás do cieľa nášho života – do prístavu večnosti, kde môžeme práve vďaka nej raz naveky zakotviť. Skúsme sa dnes seba samých opýtať: Máme nádej? Sme ľudia plní nádeje? V čom alebo kom spočíva naša nádej? Máme nádej na večný život? Zmŕtvychvstalý Pán Ježiš Kristus vždy bol, je a bude našou jedinou a istou nádejou. On je nádej celého sveta, Európy, nášho Slovenska a každého z nás.

V duchu slov svätého apoštola Petra z jeho Prvého listu uctievajme teda sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3, 15). Nebojme sa so zmŕtvychvstalým Pánom Ježišom Kristom prekročiť „prah nádeje“ a prijmime na záver povzbudivé slová veľkého pápeža, svätého Jána Pavla II. (1920-2005), skutočného svedka nádeje: „Kráčajte vždy vo svetle a v sile vzkrieseného Krista. Buďte silní v nádeji a v láske k Bohu a blížnemu. Zachovajte si svoje vzácne slovenské tradície a svoje dedičstvo viery.“ Nebojme sa teda aj dnes napriek všetkému dúfať a mať nádej v dobro a v krajší zajtrajšok. Snažme sa aj v tomto veľkonočnom období, ale aj po ňom, v duchu motta nedávneho Jubilejného roka, byť „pútnikmi nádeje“, ktorá nezahanbuje (porov. Rim 5, 5).