Lev XIV. pripomína odkaz Nicejského koncilu pri 1700. výročí: výzva k jednote viery a k obnoveniu kresťanskej nádeje

Martin Jarábek – Vatican News

Pápež pripomína biblické svedectvo o Ježišovi Kristovi, „Jednorodenom Synovi Božom, ktorý zostúpil z neba pre našu spásu“. Nicejský koncil roku 325 túto pravdu vyhlásil ako jadro kresťanskej identity, ktoré veriaci dodnes vyznávajú v nedeľnej liturgii v podobe nicejsko-carihradského vyznania viery. Lev XIV. zdôrazňuje, že aj dnešný svet, poznačený vojnami, strachom, nespravodlivosťou či chudobou, potrebuje pevnú nádej zakorenenú v Kristovi.

Spory, ktoré pretvorili dejiny Cirkvi

List podrobne opisuje náboženskú situáciu 4. storočia: prenasledovanie kresťanov, napätia vo vnútri Cirkvi a vznik arianizmu, ktorý popieral plné božstvo Ježiša Krista. V tejto atmosfére biskupi zvolaní cisárom Konštantínom do Nicey jednoznačne potvrdili, že Syn je „z jednej podstaty (homooúsios) s Otcom“. Pápež pripomína, že nejde o filozofickú špekuláciu, ale o obranu biblickej pravdy: Boh sa v Kristovi stal blízkym človeku a prijal ľudskú prirodzenosť, „aby sme my boli zbožštení“.

Hlboký význam Kristovho „zostúpenia“

Pápež venuje široký priestor teologickému dôrazu na výraz descendit – „zostúpil“. Pripomína Kristovo poníženie, jeho blízkosť ľudskej slabosti, službu i utrpenie: od umývania nôh až po rany, ktoré videl apoštol Tomáš. V tejto perspektíve Nicea pripomína, že kresťan stretá Pána v chudobných, slabých a opustených: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili“.

Odpor voči arianizmu a zrod veľkej teologickej generácie

Hoci Nicea odmietla Ariovo učenie, spor pokračoval a niektorí cisári stáli na strane arianizmu. Lev XIV. spomína pevnosť sv. Atanáza, ktorý sa stal „skalou“ nicejskej viery, no bol opakovane vyhnaný do exilu. Neskôr ju niesla nová generácia teológov – kapadócki otcovia Bazil Veľký, Gregor Naziánsky a Gregor Nysský spolu s Hilárom z Poitiers, Martinom z Tours, Ambrózom a Augustínom. Tí položili základy aj pre definíciu o Duchu Svätom na Konštantinopolskom koncile roku 381 a formovali dnešný nicejsko-carihradské vyznanie viery.

Výzvy dneška: Boh odsunutý na okraj a potreba svedectva

Súčasné kultúrne prostredie podľa pápeža stále menej počíta s Bohom. Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že kresťania nesú časť zodpovednosti, ak svojím životom Boha nezjavujú. Človek dnes často uctieva nové „modly“ – materiálne istoty či individualizmus. List preto pozýva k návratu k živej viere v Boha Stvoriteľa, k zodpovednému spravovaniu stvorenstva a k spravodlivému deleniu dobier.

Kristus, centrum kresťanského života

Lev XIV. upozorňuje, že Ježiš nie je len morálny vzor, ale „Pán a Boh“, ktorý „pre našu spásu zostúpil z neba“. Jeho nasledovanie vedie po úzkej ceste, no tá prináša život a posvätenie. Zároveň pripomína, že láska k Bohu je neoddeliteľná od lásky k blížnemu, osobitne k najchudobnejším. Len konkrétne skutky milosrdnej lásky môžu byť vo svete dôveryhodným svedectvom o Bohu.

Ekumenický rozmer: Nicea ako spoločný základ

Pri výročí Nicey pápež zdôrazňuje aj 30 rokov od encykliky Ut unum sint sv. Jána Pavla II. – prvého veľkého dokumentu o ekumenizme. Vďaka dialógu sa dnes kresťania rôznych tradícií viac vnímajú ako bratia a sestry spojení krstom a spoločnou vierou v Trojicu. Lev XIV. vyzýva k „ekumenizmu budúcnosti“, ktorý neznamená návrat do minulosti ani stagnáciu, ale cestu zmierenia, vzájomného obohatenia a spoločnej modlitby. Jednota Cirkvi môže byť v rozdelenom svete mocným znamením pokoja.

Záverečná modlitba k Duchu Svätému

Pápež uzatvára list rozsiahlou modlitbou k Duchu Svätému a prosí o obnovenie viery, zapálenie nádeje, prehĺbenie lásky a o dar jednoty kresťanov, „aby sme boli jedno, aby svet uveril“.