Jubilejná katechéza: Dúfať znamená dávať zrod

Čítanie Rim 8, 22–24

Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení.

KATECHÉZA SVÄTÉHO OTCA

Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!

Keď sú Vianoce za dverami, môžeme povedať: Pán je blízko! Bez Ježiša by toto tvrdenie – Pán je blízko – mohlo znieť takmer ako hrozba. V Ježišovi však objavujeme, ako to vycítili proroci, že Boh je lonom milosrdenstva. Dieťa Ježiš nám zjavuje, že Boh je plný plodiaceho milosrdenstva. V ňom niet hrozby, ale odpustenie.

Drahí priatelia, dnešné stretnutie je posledným zo sobotných jubilejných audiencií, ktoré v januári začal pápež František. Jubileum sa chýli ku koncu, no nekončí sa nádej, ktorú nám tento Jubilejný rok daroval: zostaňme pútnikmi nádeje! Počuli sme slová svätého Pavla: „Lebo v nádeji sme spasení“ (Rim 8, 24). Bez nádeje sme mŕtvi; s nádejou prichádzame na svet. Nádej je plodivá. Je teologálnou čnosťou, čiže Božou silou, a ako taká plodí: nezabíja, ale dáva život a znovuzrodenie. Toto je pravá sila. To, čo sa vyhráža a zabíja, nie je sila: je to arogantnosť, agresívny strach, zlo, ktoré nič neplodí. Božia sila prináša zrodenie. Preto vám chcem napokon povedať: dúfať znamená plodiť.

Svätý Pavol píše kresťanom v Ríme niečo, čo nás núti zamyslieť sa: „Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ (Rim 8, 22). Je to veľmi silný obraz. Pomáha nám počúvať a prinášať do modlitby výkrik zeme i výkrik chudobných. „Spoločne“ – celé stvorenie je jeden výkrik. No mnohí mocní tohto sveta tento výkrik nepočúvajú: bohatstvo zeme je v rukách niekoľkých, veľmi mála ľudí, čoraz viac – nespravodlivo – je sústredené v rukách tých, ktorí často nechcú počúvať nárek zeme a chudobných. Boh určil dobrá stvorenia pre všetkých, aby sa na nich všetci podieľali. Našou úlohou je tvoriť, plodiť nie okrádať. A predsa, v perspektíve viery je bolesť zeme a chudobných bolesťou pôrodu. Boh stále plodí, Boh stále znovu vytvára, a my môžeme spolu s ním tvoriť v nádeji. Dejiny sú v rukách Boha a v rukách tých, ktorí v neho dúfajú. Nie sú tu len tí, čo kradnú; sú tu predovšetkým tí, čo tvoria, plodia.

Sestry a bratia, ak je kresťanská modlitba tak hlboko mariánska, je to preto, že v Márii z Nazaretu vidíme jednu z nás, ktorá plodí. Boh ju urobil plodnou a prišiel k nám s jej črtami, tak ako sa každé dieťa podobá na svoju matku. Je matkou Boha i našou matkou. „Naša nádej,“ hovoríme v modlitbe Salve Regina – Zdravas Kráľovná. Ona sa podobá Synovi a Syn sa podobá jej. A my sa podobáme tejto Matke, ktorá dala Božiemu Slovu tvár, telo a hlas. Podobáme sa jej preto, aby sme tu, na zemi, mohli dávať zrod Božiemu slovu, premieňať výkrik, ktorý počúvame, na pôrod. Ježiš sa chce znovu narodiť: môžeme mu dať telo a hlas. Toto je pôrod, na ktorý stvorenstvo čaká.

Dúfať znamená plodiť, tvoriť. Dúfať znamená vidieť, ako sa tento svet stáva Božím svetom: svetom, v ktorom Boh, ľudia a všetky stvorenia opäť spolu kráčajú v meste-záhrade, v novom Jeruzaleme. Mária, naša nádej, nech vždy sprevádza naše putovanie vo viere a v nádeji.

 Preklad: Beáta Dorková