Vyšlo posolstvo k 10. svetovému dňu chudobných: Pán je útočišťom bedára

Posolstvo Svätého Otca prinášame v plnom znení:

POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.

PRI PRÍLEŽITOSTI X. SVETOVÉHO DŇA CHUDOBNÝCH

33. nedeľa v Cezročnom období

15. novembra 2026

Pán je útočišťom bedára (porov. Ž 14, 6)

1. Pán je útočišťom bedára (porov. Ž 14, 6). Žalmistove slová naznačujú cestu, ktorou sme povolaní kráčať pri príprave na 10. svetový deň chudobných. Opäť sa musíme vrátiť k Božiemu slovu, aby sme znovu pochopili, aké dôležité miesto majú chudobní v živote Cirkvi. Žalmový výrok sa stáva kritériom posudzovania kresťanského života, pretože odhaľuje Božiu tvár a zároveň uznáva ľudskú chudobu. V dramatickom historickom okamihu, akým bolo zničenie jeruzalemského chrámu, sa ľud cítil zbavený Božej prítomnosti a zakúsil dovtedy nevídanú materiálnu a morálnu biedu.

Každej generácii sa toto slovo ukazuje v celej svojej aktuálnosti. Hneď na začiatku poukazuje na rozpor, do ktorého často upadáme aj dnes. Prvé konštatovanie znie: „Blázon si v srdci hovorí: ‚Boha niet.‘ Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre“ (Ž 14, 1). Zdôrazňuje protiklad medzi tými, ktorí konajú múdro, a tými, ktorí žijú, akoby nad nimi nikto nebol. Žiaľ, aj dnes vidíme, ako veľmi je rozšírená sociálna nespravodlivosť prameniaca z bezočivej korupcie, ktorá je odsúdeniahodná a zároveň diskriminačná. Strata zmyslu pre transcendenciu v každodennom živote už nie je ani tak teoretickým popieraním Božej existencie; skôr sa prejavuje tým, že pri budovaní osobnej a spoločenskej spravodlivosti sa neberie do úvahy jeho dobrota a milosrdenstvo.

Jej dôsledky znášajú ako prví chudobní, ktorých počet nie náhodou v mnohých spoločnostiach rastie. Neprítomnosť Boha spôsobuje, že ľudia už nestoja jeden vedľa druhého vo vzájomnej úcte, ale jeden nad druhým v znamení nadvlády a útlaku. Tak sa presadzuje odľudšťujúca logika mocenskej svojvôle a vyraďovania, ktorá vytláča na okraj a ponižuje. V tejto situácii sa neocitajú iba jednotlivci, ale celé národy. Slová žalmu znovu zaznievajú plné pravdy: „Požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb“ (Ž 14, 4).

2. Volanie chudobných po spravodlivosti dnes umlčiavajú rozličné, čoraz rafinovanejšie techniky, až umlčia každý ich pokus dať zaznieť vlastným požiadavkám. Digitálne prostredie radikalizuje predsudky voči nim a zosilňuje clonu ľahostajnosti, ktorá obklopuje ich zápasy. Chudobnému tak nezostáva nič iné, než volať k Bohu (porov. Ž 34, 7) a predniesť mu svoj nárek v istote, že bude vypočutý, pretože Boh je verný a bohatý na milosrdenstvo. Tí, ktorí sú utláčaní, ponižovaní a bezbranní, aj dnes nadobúdajú istotu, že sa musia odovzdať Bohu s dôverou a očakávaním. V tomto úplnom odovzdaní sa znovu rozvíja vedomie vlastnej dôstojnosti, objavujú bratov a sestry, s ktorými môžu dať svojim snom konkrétnu podobu, a nádej sa potichu stáva skutočnosťou. Utiekať sa k Bohu znamená nájsť pravú a bezpečnú ochranu, ktorú mocní nedokážu zaručiť a radšej ju odopierajú.

Chudobný však dokáže lepšie než iní rozpoznať to podstatné, pretože žije z toho podstatného. Zo všetkých je najpodobnejší Kristovi; uznáva Boha za svoje útočište aj vtedy, keď sa zdá, že okolnosti hovoria o opaku, a je naplnený nádejou v jeho spravodlivosť, ktorá sa nemešká prejaviť. V noci opustenosti a samoty chudobný „prebýva pod ochranou Najvyššieho“ (porov. Ž 91, 1). Tí, čo sú zarmútení, znášajú nespravodlivosť a urážky, tí, čo trpia a prežívajú bolesť, tí, čo sú osamelí a ich život stratil zmysel, môžu u Pána nájsť útechu a nový dôvod žiť.

3. Byť útočišťom nie je iba prísľubom, ale stáva sa skutočnosťou v osobe Ježiša Krista. Boh prebýva medzi nami vo vtelení Syna, ktorý očakávanému útočišťu dáva konkrétnu a viditeľnú podobu. Ježiš Kristus je skutočne Božím útočišťom pre chudobných. Vo svojej poslušnosti Otcovi zostupuje až na najnižšie miesto, kde sa nachádzajú poslední. Vychádza v ústrety všetkým a každému ponúka bezpečné útočište: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). V Ježišovi Boh nielen chráni, ale zdieľa ľudskú chudobu až po kríž.

Chudobní našich dní sú zabudnutí a vytlačení na okraj: okrádaní nielen o chlieb, ale aj o slovo a tvár. Nech sa môžu stretnúť s Božím Synom, ktorý sa stáva blížnym všetkým a nikoho neprehliada. Nech sa s ním stretnú predovšetkým v tých, ktorí sa nazývajú kresťanmi. V Cirkvi, jeho tele, je to Ježiš, kto ponúka chlieb a priateľstvo, prináša svetlo a horizont nádeje, vyslovuje meno každého a všetkým navracia dôstojnosť. Ježiš Nazaretský je Božím darom chudobným. V ňom sa všetky prisľúbenia stávajú skutočnosťou. Pre tých, ktorí nemajú domov, prácu, vzdelanie, jedlo ani zdravie, sa otvára nová cesta: vzájomné delenie sa ako prejav Božieho kráľovstva (porov. Mt 5, 3). Proti posadnutosti tých, ktorí hromadia bohatstvo len pre seba, stojí Božia neúnavná rozhodnosť: prostredníctvom svedectva konkrétnych ľudí otvára srdcia a prijíma do svojej lásky.

4. V Kristovi sme teda aj my povolaní stať sa chudobnými a byť útočišťom pre chudobného. Kresťanské spoločenstvo nemôže zostať necitlivé voči mnohým, ktorí dnes stoja pri dverách a zostávajú neviditeľní pre tých, čo sa uzavreli medzi svojimi múrmi. Cirkev je zo svojej prirodzenosti povolaná byť chudobnou a útočišťom pre chudobných. Nezabúdajme na komentár svätého Augustína k podobenstvu o boháčovi a chudobnom Lazárovi: „Zamlčal nám meno boháča a povedal nám meno chudobného. Meno boháča prechádzalo z úst do úst, no Boh ho zamlčal; meno chudobného sa obchádzalo mlčaním, ale Boh nám ho zjavil. [...] Čo by si si vybral ty? Byť chudobný ako Lazár, alebo bohatý ako ten druhý? Nedaj sa oklamať! Počúvaj, aký bol ich koniec, a všimni si nesprávnu voľbu“ (Sermo 33A, 4).

Ako som pripomenul v apoštolskej exhortácii Dilexi te, „Boh prejavuje chudobným osobitnú lásku: predovšetkým im je určené Pánovo slovo nádeje a oslobodenia, a preto sa nikto ani v stave chudoby či slabosti nesmie cítiť opustený. A Cirkev, ak chce patriť Kristovi, musí byť Cirkvou blahoslavenstiev, Cirkvou, ktorá vytvára priestor pre maličkých a kráča chudobná s chudobnými, miestom, kde majú chudobní výsadné postavenie“ (č. 21).

Nevyhnutne sa vynárajú otázky, ktoré pri tomto 10. svetovom dni chudobných musia naliehavo zaznieť v našej mysli a srdci. Sme znamením Boha, ktorý je útočišťom pre chudobných? Uvedomujeme si vlastnú chudobu a dávame jej prednosť pred nespravodlivým bohatstvom? Prichádzame tam, kde sa chudobní nachádzajú, a zakúšame ich postavenie na okraji? Počúvame ich myšlienky a zdieľame ich očakávania? Vyslovujeme ich mená s Božou nehou? Oživuje a podporuje naša láska ich túžbu po spravodlivosti a oslobodení? Tieto a mnohé ďalšie otázky nás nútia k vážnemu spytovaniu svedomia, aby sme zistili, čím všetkým sa ešte máme stať v prospech chudobných a ich oslobodenia. Potom uvidíme, že sami chudobní sa stávajú útočišťom pre iných. Skúsenosť chudoby robí človeka mimoriadne citlivým na obnovenú solidaritu tvárou v tvár výzvam.

Kristova láska nám totiž dáva účasť na Božom živote lásky. V tomto zmysle sú kresťania povolaní nielen hľadať útočište v Bohu, ale v Bohu sa aj stať útočišťom pre druhých bez toho, aby „rozlišovali medzi tým, kto pomáha, a tým, komu sa pomáha, medzi tým, kto zdanlivo dáva, a tým, kto zdanlivo prijíma, medzi tým, kto sa javí ako chudobný, a tým, kto má pocit, že ponúka svoj čas, schopnosti a pomoc. Sme Pánovou Cirkvou, Cirkvou chudobných: všetci sme vzácni, všetci sme aktívnymi účastníkmi, každý je nositeľom jedinečného Božieho slova. Každý je darom pre druhých“ (Homília, 17. augusta 2025).

5. Osemsté výročie smrti svätého Františka z Assisi nás podnecuje pripomenúť si, ako sa počas púte do Ríma k hrobu apoštola Petra nechal pohnúť súcitom so žobrákmi. Aby pochopil a zakúsil ich utrpenie, vyzliekol si vlastný odev, vymenil ho za otrhané šaty jedného z nich, sadol si prosiť o almužnu a s radosťou ducha strávil celý deň medzi chudobnými (porov. Fonti Francescane, 1405 – 1406). Chceme svedčiť, že aj dnes možno zakúsiť rovnakú radosť, keď sa vžijeme do situácie chudobných a počúvame ich, namiesto toho, aby sme o nich iba hovorili. Kto má Boha za útočište, môže slobodne robiť prorocké rozhodnutia, ktoré dosvedčujú, že všetko možno nanovo premyslieť zdola, v pokore a bratstve. Len pokora a bratstvo dokážu napraviť svet zranený mocenskou svojvôľou.

Verím, že tento 10. svetový deň chudobných sa stane významným míľnikom pri znovuobjavovaní tváre mnohých bratov a sestier, ktorí hľadajú útočište v Bohu a túžia cítiť sa v našich spoločenstvách ako doma. Zachovávajme si živú poslušnosť Božiemu slovu, ktoré nás vyzýva na obrátenie srdca. Nech sa za nás prihovára Panna Mária, ktorá v ukrižovanom tele svojho Syna kontemplovala Božiu lásku a vyznala, že Boh „hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno“ (porov. Lk 1, 53).

Vo Vatikáne 13. júna 2026, na spomienku svätého Antona Paduánskeho.

Preklad Martin Jarábek