Kard. Parolin 7. októbra o Gaze: Je neprijateľné redukovať ľudí na „vedľajšie obete“

Andrea Tornielli – Roberto Paglialonga

Ubehli dva roky od toho strašného dňa, od teroristického útoku, ktorý spáchal Hamas proti Izraelu, a od začiatku toho, čo sa stalo skutočnou vojnou, ktorá zrovnala so zemou Pásmo Gazy. Na tieto udalosti a to, čo nasledovalo, spomíname spolu s kardinálom Pietrom Parolinom, štátnym sekretárom.

„Útok bol neľudský a neospravedlniteľný“

Eminencia, vstupujeme do tretieho roku od tragického útoku z 7. októbra. Ako si na ten okamih spomínate a čo podľa vás znamenal pre štát Izrael a židovské komunity vo svete?

Opakujem to, čo som povedal už v tých dňoch: teroristický útok, ktorý spáchal Hamas a ďalšie milície proti tisícom Izraelčanov a prisťahovalcov – mnohým z nich civilistom – ktorí sa chystali sláviť sviatok Simchat Tóra na záver týždňa slávnosti Sukkot, bol neľudský a neospravedlniteľný. Brutálne násilie páchané na deťoch, ženách, mladých i starých nemožno ničím ospravedniť. Bol to hanebný a – opakujem – neľudský masaker. Svätá stolica okamžite vyjadrila úplné a jasné odsúdenie, žiadala bezodkladné prepustenie rukojemníkov a prejavila blízkosť rodinám zasiahnutým počas útoku. Modlili sme sa a modlíme sa naďalej, tak ako naďalej prosíme, aby sa skončila táto zvrátená špirála nenávisti a násilia, ktorá nás môže strhnúť do priepasti bez návratu.

„Na rukojemníkov nemožno zabudnúť“

Čo by ste chceli odkázať rodinám izraelských rukojemníkov, ktorí sú ešte stále v rukách Hamasu?

Žiaľ, už uplynuli dva roky. Niektorí z nich zomreli, iní boli po dlhých rokovaniach prepustení. Hlboko ma zasahujú a zarmucujú zábery týchto ľudí, väznených v tuneloch a ponechaných napospas hladu. Nemôžeme a nesmieme na nich zabudnúť. Pripomínam, že pápež František počas posledného roka a pol svojho života predniesol až dvadsaťjeden verejných výziev na ich prepustenie a stretol sa s niektorými rodinami. Jeho nástupca, pápež Lev XIV., v týchto výzvach pokračoval. Vyjadrujem im svoju blízkosť v ich utrpení prostredníctvom každodennej modlitby a uisťujem ich o našej ochote urobiť, čo len bude možné, aby sa mohli znova objať so svojimi blízkymi živí a zdraví, alebo aspoň získať telá tých, ktorí boli zabití, aby mohli byť dôstojne pochovaní.

„Nestačí len hovoriť, že je to neprijateľné“

Pri prvom výročí útoku z 7. októbra pápež František hovoril o „hanebnej neschopnosti medzinárodného spoločenstva a najmocnejších krajín umlčať zbrane a ukončiť tragédiu vojny“. Čo je potrebné pre mier?

Situácia v Gaze je dnes ešte vážnejšia a tragickejšia než pred rokom, po ničivej vojne, ktorá si vyžiadala desaťtisíce obetí. Treba znovu nadobudnúť zmysel pre rozum, opustiť slepú logiku nenávisti a pomsty, a odmietnuť násilie ako riešenie. Ten, kto je napadnutý, má právo brániť sa, no aj oprávnená obrana musí rešpektovať zásadu primeranosti. Žiaľ, vojna, ktorá nasledovala, mala katastrofálne a neľudské dôsledky. Zraňuje ma každodenný súčet mŕtvych v Palestíne – desiatky, ba niekedy stovky denne –, toľko detí, ktorých jedinou „vinou“ je, že sa tam narodili. Riskujeme, že si na túto tragédiu zvykneme! Ľudia zabití pri hľadaní kúska chleba, ľudia pochovaní pod troskami svojich domovov, bombardovaní v nemocniciach, v táboroch, vysídlenci nútení presúvať sa po úzkom a preľudnenom území... Je neprijateľné a neospravedlniteľné redukovať ľudské bytosti na jednoduché „vedľajšie obete.“

„Antisemitizmus je rakovina, ktorú treba vykoreniť“

Ako vnímate nárast antisemitských prejavov, ktoré sa v posledných mesiacoch objavili vo viacerých častiach sveta?

Je to smutný a rovnako neospravedlniteľný dôsledok toho, že žijeme v dobe falošných správ a zjednodušovania reality. To vedie niektorých k tomu, že pripisujú Židom ako takým zodpovednosť za to, čo sa dnes deje v Gaze. Vieme, že to nie je pravda, veď aj zo židovského sveta zaznieva mnoho hlasov nesúhlasu s tým, ako izraelská vláda postupovala a postupuje v Gaze i v ďalších častiach Palestíny, kde –  na čo netreba zabúdať – násilná snaha o rozšírenie územia osadníkmi často znemožňuje vznik Palestínskeho štátu. Vidíme svedectvá rodín rukojemníkov. Antisemitizmus je rakovina, ktorú treba odstrániť. Potrebujeme mužov a ženy dobrej vôle, vychovávateľov, ktorí pomáhajú chápať a rozlišovať. Nesmieme zabudnúť, čo sa stalo v srdci Európy počas šoa. Musíme vynaložiť všetko úsilie, aby sa toto zlo znova nezdvihlo. Zároveň treba dbať, aby nikdy neboli ospravedlňované skutky neľudskosti a porušovania humanitárneho práva: žiadny Žid nesmie byť napádaný či diskriminovaný za to, že je Žid, a žiadny Palestínčan len preto, že je Palestínčan, nesmie byť považovaný – ako sa to, žiaľ, občas hovorí – za „potenciálneho teroristu.“ Reťaz nenávisti môže viesť iba k špirále, ktorá neprinesie nič dobré. Je smutné vidieť, že sa z histórie, aj tej nedávnej, nedokážeme poučiť, hoci tá zostáva učiteľkou života.

„Vojnu poháňajú aj záujmy“

Hovoríte o neúnosnej situácii a naznačujete, že existujú mnohé záujmy, ktoré bránia ukončeniu vojny. O aké záujmy ide?

Zdá sa byť zrejmé, že vojna, ktorú vedie izraelská armáda s cieľom poraziť militantov Hamasu, neberie do úvahy, že oproti má väčšinou bezbranné obyvateľstvo, vyčerpané a na pokraji síl, žijúce v oblasti posiatej ruinami. Stačí sa pozrieť na letecké snímky, aby človek pochopil, čím dnes Gaza je. Rovnako zrejmé je, že medzinárodné spoločenstvo je, žiaľ, bezmocné, a krajiny, ktoré by mohli situáciu naozaj ovplyvniť, doteraz nič neurobili, aby zastavili túto prebiehajúcu tragédiu. Nemôžem inak než zopakovať jasné slová pápeža Leva XIV. z 20. júla: „Vyzývam medzinárodné spoločenstvo, aby rešpektovalo humanitárne právo a záväzok chrániť civilistov, ako aj zákaz kolektívneho trestania, neprimeraného použitia sily a núteného presídľovania obyvateľstva.“ Tieto slová ešte stále čakajú na prijatie a pochopenie.

„Treba konať, nie iba hovoriť“

Čo teda môže urobiť medzinárodné spoločenstvo?

Určite môže urobiť oveľa viac, než robí. Nestačí hovoriť, že to, čo sa deje, je neprijateľné, a pritom dovoliť, aby sa to dialo. Treba si položiť vážne otázky o oprávnenosti napríklad ďalšieho dodávania zbraní, ktoré sú používané proti civilnému obyvateľstvu. Žiaľ, ako vidíme, Organizácia Spojených národov doteraz nedokázala zastaviť to, čo sa deje. No existujú medzinárodní aktéri, ktorí by mohli účinnejšie zasiahnuť, aby sa táto tragédia skončila. Treba nájsť spôsob, ako dať OSN efektívnejšiu úlohu pri ukončení mnohých bratovražedných vojen, ktoré sa vo svete odohrávajú.

„Každý plán, ktorý zastaví krviprelievanie, treba podporiť“

Čo si myslíte o pláne prezidenta Trumpa na uzavretie prímeria a ukončenie vojny?

Každý plán, ktorý zapája palestínsky ľud do rozhodovania o vlastnej budúcnosti a umožní ukončiť toto krviprelievanie tým, že rukojemníci budú oslobodení, a že sa zastaví každodenné zabíjanie stoviek ľudí, treba prijať a podporiť. Svätý Otec taktiež vyjadril želanie, aby strany návrh prijali a aby sa konečne mohla začať cesta k mieru.

„Nie sme odsúdení na ľahostajnosť“

Ako vnímate postoje občianskej spoločnosti, ktorá – aj v Izraeli – vystupuje proti vojnovej politike vlády a za mier?

Hoci tieto iniciatívy niekedy, vďaka výtržnostiam niekoľkých násilníkov, nesú mediálne skreslený obraz, pozitívne ma oslovuje účasť na manifestáciách a nasadenie mnohých mladých. To je znamenie, že nie sme odsúdení na ľahostajnosť. Musíme tento túžobný hlad po mieri a angažovanosť brať vážne. Ide o našu budúcnosť, o budúcnosť sveta.

„Modlitba je nevyhnutná, ale aj konkrétne činy“

Niektorí, aj v Cirkvi, hovoria, že sa treba predovšetkým modliť, a nie vyhľadávať konfrontácie, aby sme nenahrávali násilníkom…

Som pokrstený, som veriaci, som kňaz. Pre mňa je teda neprestajná modlitba pred Bohom, aby nás posilňoval, pomáhal nám a svojím zásahom ukončil to všetko, podopierajúc úsilie ľudí dobrej vôle, niečím podstatným, každodenným a zásadným. Pápež Lev nás opäť pozval modliť sa ruženec za mier 11. októbra. Chcem však pripomenúť, že kresťanská viera je buď vtelená, alebo vôbec nie je. Sme nasledovníkmi Boha, ktorý sa stal človekom a ukázal nám, že nemôžeme byť ľahostajní k tomu, čo sa deje okolo nás, i ďaleko od nás. Preto modlitba nikdy nebude postačujúca. Potrebujeme konkrétne nasadenie, prebúdzanie svedomia, iniciatívy za mier, osveta, aj za cenu, že budeme pôsobiť „mimo sveta,“ aj za cenu rizika. Existuje mlčiaca väčšina, vrátane mnohých mladých, ktorá sa nevzdáva tejto neľudskosti. Aj oni sú povolaní modliť sa. Predstava, že úlohou kresťanov je uzavrieť sa v sakristiách, je podľa mňa hlboko chybná. Modlitba vedie k záväzku, k svedectvu, ku konkrétnym rozhodnutiam.

„Alternatívou k diplomacii je večná vojna“

Pápež Lev neúnavne žiada o mier. Čo môže v tejto situácii urobiť Svätá stolica a aký môže byť prínos Cirkvi?

Svätá stolica – hoci niekedy nepochopená – naďalej žiada o mier, vyzýva na dialóg, používa slová „rokovanie“ a „vyjednávanie,“ a robí to na základe hlbokého realizmu: alternatívou k diplomacii je večná vojna, priepasť nenávisti a sebazničenia sveta. Musíme mocným hlasom zvolať: zastavme sa, kým nie je neskoro! Musíme konať a urobiť všetko, čo je možné, aby nebolo neskoro. Všetko, čo len bude možné.

„Dve krajiny, dva národy“

Prečo je v tejto fáze dôležité uznanie Palestínskeho štátu?

Svätá stolica oficiálne uznala Palestínsky štát pred desiatimi rokmi, Globálnou dohodou medzi Svätou stolicou a Palestínskym štátom. Jej preambula plne podporuje spravodlivé, komplexné a pokojné riešenie palestínskej otázky vo všetkých jej aspektoch, v súlade s medzinárodným právom a príslušnými rezolúciami OSN. Súčasne podporuje nezávislý, zvrchovaný, demokratický a životaschopný Palestínsky štát, zahŕňajúci Západný breh, Východný Jeruzalem a Gazu. Táto dohoda chápe Palestínsky štát nie ako protivníka, ale ako subjekt schopný žiť v pokoji a bezpečí so svojimi susedmi. Teší nás, že viacero krajín sveta uznalo Palestínsky štát. No s obavami sledujeme, že vyhlásenia a rozhodnutia Izraela idú opačným smerom, pričom sa usiluje navždy znemožniť vznik skutočného palestínskeho štátu. Práve po udalostiach posledných dvoch rokov sa mi táto myšlienka zdá ešte oprávnenejšia: riešenie „dva národy – dva štáty“ je cestou, ktorú Svätá stolica podporuje od začiatku. Osudy oboch národov a oboch štátov sú navzájom prepojené.

„Kresťania zdieľajú utrpenie palestínskeho ľudu“

Ako sa darí kresťanskej komunite po útoku na Kostol Svätej rodiny a prečo je jej úloha na Blízkom východe dôležitá?

Kresťania v Gaze boli, ako vieme, tiež terčom útokov. Dojíma ma myšlienka na týchto ľudí, ktorí sú odhodlaní zostať, a denne sa modlia za mier a za obete. Ich situácia je čoraz vypätejšia. Snažíme sa byť im nablízku všetkými možnými spôsobmi prostredníctvom činnosti Latinského patriarchátu Jeruzalema a charity Caritas. Ďakujeme vládam a inštitúciám, ktoré sa usilujú sprostredkovať pomoc a umožniť prevoz ťažko zranených. Úloha kresťanov na Blízkom východe bola a zostáva zásadná, aj keď ich počet sa zmenšuje. Chcem pripomenúť, že sa plne zúčastňujú na osude svojho utrápeného palestínskeho ľudu, s ktorým zdieľajú jeho utrpenie.

Preklad Martin Jarábek, Klára Tomášiková