Duchovné cvičenia (5): Lesk pravdy

Mons. Erik Varden OCSO

Lesk pravdy
24. februára 2026

Z piatej konferencie tohtoročných pôstnych duchovných cvičení.

Bernard nás drží v strehu. Hovorí: „Chcem vás varovať: nikto nežije na zemi bez pokušenia; ak je niekto od jedného oslobodený, nech si je istý, že ho čaká iné.“ Musíme pestovať správnu rovnováhu medzi istotou v Božiu pomoc a nedôverou vo vlastnú krehkosť, báť sa pokušení a zároveň prijímať ich nevyhnutnosť, pamätajúc na to, že Boh nás im podrobuje, pretože sú užitočné. 

Užitočné v akom zmysle?

Keď odolávame šípom vystreleným Otcom lži, posilňuje sa náš záväzok k pravde, ako aj naša dôvera v ňu. Keď sa odvrátime od oslabujúcej nepravdy, staneme sa schopnými posilňovať svojich bratov.

Bernard vidí ambíciu ako popretie pravdy. Ambícia je pomerne nevýrazná forma žiadostivosti. Pri opisovaní tejto neresti Bernard, vždy výrečný, prekonáva sám seba. Ambícia je podľa neho „jemné zlo, tajný vírus, skrytý mor, remeselník klamu; je matkou pokrytectva, rodičkou závisti, pôvodcom nerestí; je podpaľačom zločinov, spôsobuje hrdzavenie čností, hnitie svätosti a oslepovanie sŕdc. To, čo má liečiť, ochromuje.“ Ambícia vyrastá z „vnútorného rozvratu mysle“. Je to šialenstvo, ktoré vzniká vtedy, keď sa zabúda na pravdu. Skutočnosť, že ambícia je formou duševnej poruchy, ju robí smiešnou v každej podobe, no obzvlášť vtedy, keď sa objaví u ľudí povolaných k nezištnej službe. Nie náhodou postava ambiciózneho duchovného prenasleduje literatúru i film ako komický, hoci nie práve zábavný motív – od servilných farárov u Jane Austenovej až po jedovatého dvorného kňaza vo výraznom filme Ridicule (Nemravná nevinnosť, 1996) Patricea Leconta.

„Čo je pravda?“

Ľudia našej doby si túto otázku kladú úprimne, často s pozoruhodnou dobrou vôľou, napriek zmätku, strachu a neustálemu zhonu, v ktorom žijú. Nemôžeme ju ponechať bez odpovede. Nemáme energiu nazvyš, aby sme ju mrhali na plytké pokušenia strachu, márnivosti a ambície. Potrebujeme svoje najlepšie sily na obranu podstatnej, nevyhnutnej a oslobodzujúcej pravdy proti viac či menej lákavo žiariacim, viac či menej diabolským náhradám.

V našej situácii, bohatej na príležitosti, je nevyhnutné vidieť a pomenúvať svet vo svetle Krista. Kristus, ktorý je pravda, nás nielen chráni; obnovuje nás, netrpezlivý zjaviť sa skrze nás stvoreniu, ktoré si čoraz viac uvedomuje, že je podrobené márnosti.

Niekedy máme pokušenie myslieť si, že musíme držať krok s módnymi trendmi sveta. Povedal by som, že je to pochybný postup. Cirkev, ako pomaly sa pohybujúce teleso, bude vždy riskovať, že bude vyzerať a znieť ako z minulej sezóny. Ak však bude dobre hovoriť svojim vlastným jazykom, čiže biblickou a liturgickou rečou,  jazykom svojich minulých i súčasných otcov a matiek, básnikov a svätých, zostane pôvodná a svieža, schopná vyjadriť starobylé pravdy novým spôsobom a znovu, ako už neraz v dejinách, usmerňovať kultúru.

Táto práca má významný intelektuálny rozmer. Má však aj rozmer existenciálny. Ako povedal kardinál Schuster na smrteľnej posteli: „Zdá sa, že ľudia sa už nenechávajú presvedčiť naším kázaním, ale v prítomnosti svätosti ešte stále veria, ešte stále kľačia a modlia sa.“

Nebola univerzálna výzva k svätosti – výzva, teda, stelesniť pravdu – najsilnejším akordom Druhého vatikánskeho koncilu? Znela počas jeho rokovaní jasne ako úder gongu. Kresťanský nárok na pravdu sa stáva presvedčivým vtedy, keď sa jej lesk osobne zjaví v obetujúcej sa láske svätosti, očistenej od pokušení kompromisu.

Preklad Martin Jarábek