Jozef Ratzinger a Cirkev, ktorá prijíma a necháva slobodu

Andrea Tornielli

„V utrpení sa naučila nechať ho kráčať vlastnou cestou, bez nátlaku. Naučila sa znášať, že jeho cesta bola celkom iná,“ než akú si preňho sama predstavovala. Sú to slová o matke svätého Augustína, ktoré zazneli pri konsekrácii farského kostola svätej Moniky v mníchovskej štvrti Neuparlach z úst vtedajšieho kardinála arcibiskupa Jozefa Ratzingera. Bolo to 29. novembra 1981, len štyri dni po oznámení jeho menovania za prefekta Kongregácie pre náuku viery. Opäť ide o obraz Jozefa Ratzingera nesmierne vzdialený tomu, ktorý mu niektorí pripisujú, keď si vyberajú jednotlivé pasáže z magistéria Benedikta XVI., aby ho stavali do protikladu voči jeho nástupcom. Homília, doteraz dostupná iba v nemeckom jazyku, je publikovaná v zbierke vybraných textov Josepha Ratzingera Viera budúcnosti (vydavateľstvo Cantagalli, preklad Pietro Luca Azzaro), s predslovom kardinála Pietra Parolina, štátneho sekretára.

Vtedajší mníchovský arcibiskup v homílii predstavuje postavu Augustínovej matky ako živú skúsenosť toho, čím je Cirkev vo svojej najhlbšej podstate. „V nej – píše Ratzinger s odkazom na svätca z Hippa – zakúsil Cirkev ako osobu, zakúsil Cirkev osobne, takže preňho nebola akýmsi aparátom, ktorý sa javí veľmi vzdialený, súborom štruktúr, ktoré sú trochu nepochopiteľné. V tejto žene bola osobne prítomná samotná podstata Cirkvi.“ Augustín, pripomínal kardinál, napísal o svojej matke: „Nedarovala mi iba tento telesný život, ale darovala mi priestor srdca, darovala mi priestor života, v ktorom som sa mohol stať človekom.“ Človek, zdôrazňoval Ratzinger, „potrebuje vzťahový priestor dôvery, lásky a zmysel, ktorý mu umožní kráčať do budúcnosti“.

Tento „priestor života“ má však len málo spoločné s cirkevnými štruktúrami alebo s uzavretými komunitami tých, ktorí sa považujú za dokonalých, ktoré sa izolujú od sveta a deň čo deň ho odsudzujú. Naopak, mimoriadne plasticky vykresľuje tvár Cirkvi, ktorá je prijímajúca, rešpektuje slobodu všetkých a tempo každého jednotlivca. Presne tak, ako bola Monika voči svojmu synovi, keď považovala „nechať ho slobodným“ za podstatný prvok formovania tohto životného priestoru. Slobodného robiť chyby, slobodného nasledovať svoje telesné vášne… Monika „vedela čakať. Vedela prijať generačný konflikt. V utrpení sa naučila nechať ho kráčať vlastnou cestou, bez nátlaku. Naučila sa znášať, že jeho cesta bola celkom iná než tá, ktorú mu ona vo viere určila; a predsa sa naučila mať ho rada, stáť pri ňom, neopustiť ho a pritom mu ponechať slobodu jeho bytia. Práve týmto svojím otvoreným čakaním, ktorým mu nechala slobodu stať sa sám sebou – nevnucujúc mu vieru, ale jednoducho tu preňho bola ako osoba, ako matka –,práve takto mu odovzdala vieru.“

Sú to slová, ktoré osvecujú rodičov, vychovávateľov a vôbec všetkých, ktorí ohlasujú evanjelium. Cirkev ako „priestor života, slobody a nádeje“. Budúci pápež k tomu dodával: „Myslím si, že dnes je voči Cirkvi veľa podozrievania a nevraživosti… pretože Cirkev veľmi málo zakúšame ako osobu, veľmi málo Cirkev zakúšame osobne. Počúvame o nej hovoriť len ako o štruktúre, úrade a aparáte.

Cirkev však bude môcť pretrvať a my sa v nej budeme môcť zakoreniť a ona sa bude môcť stať naším domovom len vtedy, ak bude naďalej pretrvávať v osobách. Tento priestor, všetky priestory – aj miestnosti, kde trávime voľný čas a kde sa stretávame – by mali byť priestorom, ktorý nám pomáha stať sa Cirkvou v osobe jedni pre druhých; priestorom, ktorý je pre nás životným priestorom, matkou, niekým, kto nám dáva miesto dôvery a možnosti žiť.“

Cirkev ako „poľná nemocnica“, ktorá ťa sprevádza, kde láska lieči najhlbšie rany a kde sa človek cíti doma.

Preklad Martin Jarábek