Duchovný zápas (3): Chamtivosť

Dostávame sa v poradí k tretej z ôsmych hlavných nerestí, ktorou je lakomstvo, alebo tiež chamtivosť. Svätý Maxim Vyznávač rozdeľuje túto neresť na dve formy:

Pre prvú formu používa grécky výraz pfilargyría. Toto slovo označuje vo všeobecnosti pripútanosť k peniazom alebo k rôznym formám materiálnych dobier, ktoré človek už vlastní. Preto sa raduje, že ich má, príliš sa stará o to, aby ich zachoval a nestratil a prežíva veľký problém, ak sa ich má vzdať. Ako príklad pre túto formu môžeme uviesť boháča z evanjeliového podobenstva. Keď mu pole prinieslo bohatú úrodu, vôbec nemyslel na to, s kým by sa mohol podeliť alebo komu by mohol pomôcť. Mal iba jednu starosť: zbúrať svoje sýpky, aby mohol postaviť väčšie a potom, uspokojený toľkým blahobytom, iba veselo a bezstarostne hodovať. Aká bola Božia reakcia, dobre poznáme. Pán mu povedal: „Blázon! Ešte v túto noc požiadajú tvoju dušu a čo si si nahonobil, čie bude?“

Druhá forma chamtivosti býva u Maxima Vyznávača označená slovom  pleonexía.  

Tá zasa predstavuje prehnanú túžbu po materiálnych dobrách, ktoré človek síce ešte nevlastní, ale nezdravo po nich túži. Ukážkovým príkladom tejto formy neresti je starozákonná Jezábel spolu so svojím manželom, kráľom Achabom, ktorí priam chorobne túžili po Nabotovej vinici v susedstve ich kráľovského paláca. Písmo hovorí, že keď Nabot odmietol predať kráľovi svoju vinicu, Achab od tak nečakanej reakcie ani len jesť nechcel a s odvrátenou tvárou si ľahol hneď na lôžko.

To, čo je problémom pri obidvoch formách, nie je otázka peňazí, či iného materiálneho dobra, ale nezdravý vzťah k nim. A zvrátený vzťah k nim spočíva v tom, že človek po nich túži nie preto, aby mu poslúžili, teda aby mu boli užitočné, ale len preto, aby ich mal. Preto hovorí Maxim Vyznávač: „Nie bohatstvo je zlé, ale lakomstvo. Nič z toho, čo jestvuje, nie je zlé, zlý je len spôsob, akým sa to používa.“[1] Príčinou, z ktorej sa zrodí táto vášeň, je podobne ako pri ostatných nerestiach – strach. Následne z tohto strachu víria v hlave človeka myšlienky typu:  Nemáš toľko, koľko potrebuješ. Musíš viac pracovať, aby si viac zarobil. Zabezpeč sa do budúcna a pod. Nato, aby diabol človeka zmiatol a naklonil k chamtivosti, používa rozumové dôvody. Vykresľuje v ľudskej fantázii rozličné nebezpečenstvá, ktoré by mohli nastať. Potom človek nevidí žiaden dôvod, prečo by sa mal v niečom obmedzovať.

Za osobitnú zmienku ešte stojí opis pekelných múk pre chamtivcov, ako ho alegoricky vyjadril Dante Alighieri vo svojej Božskej komédii. Danteho peklo je rozdelené na akési poschodia, pričom na každom z nich sa nachádzajú hriešnici určitej kategórie. Čo je však zaujímavé, v Danteho predstave sa chamtivci nachádzajú na jednej úrovni s  márnotratníkmi, ktorí boli ich pravým opakom a všetok majetok hýrivo utrácali. V Božskej komédii ide o jediný prípad, kedy dva úplne protichodné typy ľudí znášajú rovnaký trest. Je to preto, lebo ich vina bola spoločná: nepoznali mieru. Jedni – mieru v zhromažďovaní, tí druhí zasa mieru v utrácaní. Prekvapuje aj to, že Dante sprevádzaný Virgíliom, ani na jednom poschodí nestretáva tak veľký počet odsúdených, ako práve tu. Chamtivci i márnotratníci tu tlačia pred sebou obrovské vrecia v smere jedni proti druhým. Keď sa stretnú, hrozne sa urážajú a nadávajú si. Márnotratník kričí na chamtivca: „prečo držíš zovretú päsť? Prečo nepopustíš?“ Chamtivec zasa kričí márnotratníkovi: „A ty prečo hneď púšťaš? Prečo nedržíš?“

Liekom na uzdravenie tejto neresti je konať opačne, vedieť byť štedrý. Pán Ježiš nás to predsa takto učil: „Dávajte a dajú vám, mieru dobrú, natrasenú, natlačenú vám dajú do lona.“ Že to naozaj funguje a že Pán ešte štedrejšie odmeňuje toho, kto štedro dáva, o tom by mnohí z nás vedeli vydať svedectvo.

[1] Centurie sulla caritá, III, 3.