Svätosť je väčší dar ako uzdravenie

Počas dnešnej audiencie s kardinálom Marcellom Semerarom, prefektom Dikastéria pre kauzy svätých, pápež František schválil dekréty, ktorými sa uznávajú hrdinské cnosti šiestich Božích služobníkov. Tí sa tak stali ctihodnými.

Prvým z nich je kanonik katedrálneho kostola na Malorke Miguel Costa y Llobera (1854-1922). Narodil sa v šľachtickej a bohatej rodine a napriek počiatočnému odporu svojho otca sa stal kňazom. Bol vášnivým kazateľom a spovedníkom, mužom modlitby a básnikom, ale aj profesorom sakrálnej archeológie a dejín literatúry. Tí, ktorí ho poznali, ho opisovali ako veľmi „zbožného a osvieteného“. Základnými piliermi jeho duchovného života boli Eucharistická adorácia a mariánska úcta. Nebol naviazaný na vlastníctva pozemských statkov, považoval ho za prostriedok pomoci chudobným. Osobitnú pozornosť venoval chorým. Zomrel náhle v roku 1922, v povesti svätosti, počas kázne v kostole bosých karmelitánok na Malorke pri príležitosti 300. výročia kanonizácie svätej Terézie z Avily.

Gaetano Francesco Mauro (1888-1969), sa narodil v talianskej Kalábrii, založil spoločenstvo vidieckych katechétov. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako vojenský kaplán vo Friuli a po zajatí strávil jedno obdobie v rôznych rakúskych koncentračných táboroch, kde ochorel na tuberkulózu. Vo svojich denníkoch opisuje „temnú noc“, formu depresie, ktorú prežíval vždy pevný vo viere a s nádejou: bola to duchovná skúška, ktorá ho sprevádzala až do jeho posledných dní.

Boží služobník Giovanni Barra (1914-1975), prežíval kňazstvo vždy v jednote s Kristom ako dar od Pána. Vo svojom duchovnom testamente napísal: „Keď sa obzriem späť, cítim, ako mi zo srdca stúpa vlna radosti a vďačnosti. Som skutočne kňaz, ktorý je spokojný so svojím kňazstvom.“ Ani v chorobe nikdy nestratil radosť, ktorú prežíval ako prejav plnosti života v Bohu.

Medzi novými ctihodnými je aj Boží služobník Vicente López de Uralde Lazcano (1984-1990), kňaz Spoločnosti Panny Márie, ktorý žil v Španielsku bol mužom modlitby v hlbokom spojení s Pánom. Veľmi milovaný študentmi, ktorým vedel dať pokoj a nádej, nikdy neprerušil svoju pedagogickú činnosť, dokonca ani počas občianskej vojny, keď neváhal brániť študentov kolégia pred okupáciou milície a zachraňovať eucharistiu. Po odchode do dôchodku sa usilovne venoval sviatosti zmierenia, v spovednici trávil až osem hodín denne a stal sa duchovným vzorom pre mesto Cádiz.

Božia služobníčka Mária Margherita Diomira od Vteleného Slova (1651- 1677), rodená Mária Allegriová, zasvätila svoj život modlitbe a uzobranému životu, s osobitnou láskou k Eucharistii a Panne Márii. Mala tichú a pokornú povahu, žila v kláštore kongregácie sestier Dobrého pastiera. Na odčinenie svojich hriechov sa podrobila pokániu a umŕtvovaniu.

Mária bola Bohom obohatená mimoriadnymi duchovnými darmi, ako sú proroctvá, vízie, extázy, schopnosť radiť a účasť na bolestiach Kristovho umučenia, dokonca aj prijatie stigiem. Nechýbali jej obdobia vnútorných múk. Mnoho ľudí vrátane šľachticov, kňazov a biskupov k nej prichádzalo po radu a duchovnú útechu. Ochorela na suchotiny, obetovala sa Pánovi ako obeť lásky a zomrela vo Florencii vo veku iba 26 rokov.

Medzi novými ctihodnými je aj mladá žena. Je to Božia služobníčka Bertilla Antoniazziová (1944-1964),  žila len 20 rokov, pochádzala z Talianska. Do nemocnice vo Vicenze ju prijali len ako deväťročnú pre ťažkú dýchavičnosť spôsobenú reumatickým zápalom srdcového svalu, sprevádzanú chorobou, ktorá ju nútila zostať stále doma: obdarená veľkou silou duše pochopila, že jej poslaním je utešovať trpiacich a obetovaním svojho života a slabosti privádzať hriešnikov a duše bližšie k Bohu.

Nikdy sa neuzatvárala do seba: s lekármi a sestrami nadviazala priateľské vzťahy a s ostatnými chorými viedla intenzívnu listovú korešpondenciu. Úplne sa spoliehala na Boha v modlitbe, nikdy sa nesťažovala, dokonca ani v posledných dvoch rokoch svojho života, ktoré strávila na lôžku, keď sa objavili preležaniny, srdcová chlopňová nedostatočnosť a pľúcny edém. Na púti do Lúrd v roku 1963 neprosila Pannu Máriu o uzdravenie, ale o svätosť.

-mj-