Za kňazské a rehoľné povolania – Apoštolát modlitby vo februári

Na Slovensku sme už dosť jasne vstúpili do novej éry: počet kandidátov na kňazstvo a rehoľný život sa rapídne znížil. Diecézne semináre sa spájajú, noviciáty reholí sa stávajú medzirehoľnými alebo medzinárodnými. Týka sa to duchovných povolaní mužov i žien. Stáva sa kňazstvo a zasvätený život menej príťažlivým? Ak sa kňazstvo a duchovné povolanie stále viac dostáva proti prúdu všeobecnej mentality, to nie je problém. Skutočný problém je vtedy, keď sa duchovné povolanie v predstavách mladého človeka začne spájať s niečím, čo sa netýka reálneho života.

V roku 2018 sa konala synoda o mladých. Jej výsledok zhrnul pápež František v apoštolskej exhortácii Kristus žije - Christus vivit (CV). Tam píše takto: „Je pravda, že my, členovia Cirkvi, nemáme byť čudáci. Všetci majú cítiť, že sme ich bratia a susedia ako v prípade apoštolov, ktorí „boli milí celému ľudu“ (Sk 2,47). Zároveň však musíme mať odvahu byť iní, poukázať druhým na sny, ktoré tento svet neponúka, svedčiť o kráse veľkodušnosti, služby, čistoty, pevnosti, odpustenia, vernosti povolaniu, modlitby, boja za spravodlivosť a spoločné dobro, lásky k chudobným, sociálneho priateľstva“ (CV, 36).

Najdôležitejšiu úlohu pre zrod duchovných povolaní má rodina. Ak v rodine vládne atmosféra lásky, rodičia vštepujú deťom do srdca vzťah s Bohom, ktorý si ich neskôr môže sám povolať. Spomeňme si, ako sa pápež František pri stretnutiach s rodičmi pýta celkom jednoducho: „Tráviš čas so svojimi deťmi?“

O potrebe pripraviť sa na úbytok povolaní hovoril už v 90. rokoch minulého storočia biskup Dominik Kaľata SJ. O tri mesiace si pripomenieme jeho nedožitú storočnicu. Ubúdanie povolaní zblízka pozoroval v Nemecku aj v iných západoeurópskych krajinách, kde pôsobil. V roku 2010 biskup Kaľata povedal: „Úbytok povolaní, to je úžasne závažná otázka. ... Z vlastnej skúsenosti by som mohol povedať jedno z dôležitých riešení, a to je rodina, rodina, rodina. Teda zdravá kresťanská rodina. To je prvý predpoklad povolaní.“ (Michal Válka: Dominik Kaľata. Biskup, ktorý staval mosty, Krakov, 2024, s. 168).

Toľko slová biskupa Dominika Kaľatu. Ale problém nastáva aj vtedy, keď sa mladý muž, mladá žena, nemajú s kým porozprávať o svojom hľadaní. Mladý človek potrebuje mať možnosť kontaktu s niekým múdrym, zrelým, hlbokým a skúseným. A práve o toto nás Svätý Otec vyzýva prosiť v tomto mesiaci: „Modlime sa, aby sa cirkevné spoločenstvo vedelo ujať túžob i váhaní mladých, ktorí cítia povolanie slúžiť Kristovi v kňazskom a rehoľnom živote.“

V exhortácii Kristus žije nás pápež František povzbudzuje týmito slovami:

„Ak vychádzame z presvedčenia, že Duch Svätý naďalej vzbudzuje povolania ku kňazstvu a rehoľnému životu, môžeme v Pánovom mene „znova spustiť siete“ v plnej dôvere. Môžeme – a máme – mať odvahu povedať každému mladému človeku, aby sa pýtal na možnosť ísť touto cestou. ... Niekedy som dal tento návrh mladým, ktorí mi odpovedali takmer posmešným tónom: „Nie, ja naozaj nepôjdem tým smerom.“ No o niekoľko rokov boli v seminári.

Pán nemôže nedodržať prísľub, že nenechá Cirkev bez pastierov, bez ktorých by nemohla žiť ani plniť svoje poslanie. Ak niektorí kňazi nevydávajú dobré svedectvo, preto ešte Pán neprestane povolávať. Naopak, urobí tak dvojnásobne, pretože sa neprestáva starať o svoju milovanú Cirkev.“

A mladým ľuďom, ktorí sú v čase hľadania, pápež píše: „Pri rozlišovaní povolania sa nemá vylúčiť možnosť zasvätiť sa Bohu v kňazstve, v rehoľnom živote alebo v iných formách zasväteného života. Prečo to vylučovať? Buď si istý, že ak spoznáš Božie volanie a budeš ho nasledovať, bude to niečo, čo dá tvojmu životu plnosť.“ (CV, 274-276)

Povolania alebo ich zárodky tu sú, len im treba pomôcť. Synoda skonštatovala, že „sociálna zaangažovanosť a priamy kontakt s chudobnými zostávajú hlavnou príležitosťou na objavovanie a prehlbovanie viery a rozlišovanie povolania. ... Dnes majú, vďaku Bohu, skupiny mladých z farností, škôl, hnutí alebo univerzít vo zvyku robiť spoločnosť starým a chorým alebo navštevovať chudobné štvrte, alebo idú spoločne pomôcť núdznym... Často zisťujú, že pri týchto aktivitách viac dostávajú, ako dávajú, pretože keď majú odvahu nadviazať kontakt s utrpením iných, veľa sa naučia a rýchlo dozrievajú. Okrem toho chudobní majú skrytú múdrosť a môžu nám jednoduchými slovami pomôcť odhaliť hodnoty, ktoré nevidíme.“ (CV 170-171).

Februárový úmysel Apoštolátu modlitby sa týka pripravenosti sprevádzať mladých v rozlišovaní ich povolania, aby sa vo svojom okolí mali komu zveriť, vysloviť to, čo sa skrýva v hĺbke duše. Môcť sa zdôveriť niekomu, kto je zrelý a skúsený. Pamätám si, ako mi kedysi pri mojom hľadaní duchovného povolania pomohol skúsený, starší priateľ, laik, ktorý sa venoval mládeži ako animátor. Vypočul si moje ešte len nejasné tušenia a otázniky a povzbudil ma vybrať si bez náhlenia to, čo sám objavím medzi drahými kameňmi ako to najcennejšie: „Vyvoľ si to, v čom budeš cítiť, že Boh ti ponúka diamant.“

Synoda opísala vlastnosti toho, kto sprevádza mladých v rozlišovaní povolania takto:  Mal by „byť verným kresťanom zaangažovaným v Cirkvi a vo svete; neustále sa usilovať o svätosť; byť niekým, kto dôveruje a nesúdi; aktívne načúvať potrebám mladých a dávať primerané odpovede; byť plný lásky a vedomý si seba samého; uznávať svoje hranice a byť skúsený, pokiaľ ide o radosti a bolesti duchovného života. Vlastnosťou prvoradej dôležitosti u tých, čo sprevádzajú, je uvedomovanie si ... že sa niekedy aj mýlia: že nie sú dokonalými ľuďmi, ale hriešnikmi, ktorým sa odpustilo. ... Mali by rešpektovať slobodu, ktorá je u mladého človeka súčasťou procesu rozlišovania, a poskytovať mu prostriedky, aby ho lepšie uskutočnil. ...

Úloha sprevádzajúceho nie je a nemôže byť vyhradená len kňazom a zasväteným osobám, ale mali by ju zastávať aj laici. Všetci sprevádzajúci by mali dostať solídnu základnú formáciu a usilovať sa o  formáciu permanentnú.“ (CV, 246)

Sprevádzajúci musí „v istom bode ustúpiť do úzadia a nechať toho druhého, aby sa uberal cestou, ktorú objavil“ (CV, 296). „Ale ak chceš sprevádzať iných na tejto ceste, je potrebné predovšetkým to, aby si ňou ty sám osobne prešiel“ (CV, 298).

Na záver si pripomeňme aj februárový modlitbový úmysel našich slovenských biskupov. Súvisí so  Svetovým dňom chorých, ktorý budeme sláviť 11. februára, na sviatok Panny Márie Lurdskej. Otcovia biskupi nás pozývajú modliť sa „za chorých a trpiacich, aby našli úľavu vďaka blízkosti ľudí, ktorí ich navštevujú a starajú sa o nich“.

Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby