Peter Dufka SJ (22): Modlitba ticha

Pri modlitbe je potrebné zbaviť sa aj týchto rušivých myšlienok, spomienok či pocitov, aby sa naša modlitba stala skutočnou modlitbou, a nie len citovo-intelektuálnou reflexiou nad minulosťou.
Gréci na vyjadrenie stavu, keď sa človek oslobodí od zbytočných a rušivých nepokojov, používali výrazy amerimnia alebo apathea. Znamenajú vnútorný odstup, ba dokonca akúsi apatickú necitlivosť na vonkajšie rušivé podnety.

Akákoľvek fyzická izolovanosť či osamelosť k modlitbe ticha nestačí, pokiaľ sa nepodarí dosiahnuť vnútornú izolovanosť – vnútorné ticho. Človek v izolácii a samote ľahko začne „konverzovať“ s neviditeľnými partnermi, so svojimi myšlienkami, s falošnými či nereálnymi predstavami, čo môže byť horšie ako vonkajšie klebetenie. Jeden z púštnych otcov, Abba Poimen, to komentuje takto: „Sú takí, ktorí zdanlivo mlčia, ale ich srdce sa nezastaví.“

Predstavy, obrazy, afektívne či mentálne odsúdenia iných v ich vnútri neustále rezonujú. Títo ľudia neprestajne hovoria, aj keď ich ústa mlčia. Prvou podmienkou modlitby ticha je teda odstup od rušivých podnetov, ktoré prichádzajú zvonku alebo zvnútra človeka.

Podľa Thomasa Mertona však pre modlitbu ticha nestačí len odstup od vonkajších či vnútorných rušivých podnetov. Je potrebná aj čistota srdca – stav človeka bez vášní, zlých myšlienok či nezriadených citov. Inak sa modlitba stane len rezonanciou myšlienok či pocitov, ktoré sa práve v tichu vyplavujú zo srdca človeka a neustále ho vyrušujú.
V staroveku sa najmä Pytagoras považoval za filozofa, ktorý pochopil vysokú hodnotu mlčania. Svojich žiakov podrobil dlhej skúške mlčanlivosti, počas ktorej zo správania vypozoroval, čo sa nachádza v ich vedomí či podvedomí. Podrobil ich piatim rokom mlčania, pretože bol presvedčený, že práve v tichu človek najlepšie poznáva svoje srdce. Všetky ukryté myšlienky a pocity sa v tichu presúvajú do vedomia a len tak ich človek spoznáva. Spoznáva, v akom stave je jeho srdce a čo je potrebné z neho odstrániť. Druhou podmienkou modlitby ticha je teda čistota srdca.

Svätý Gregor Naziánsky bol veľmi pozitívne naklonený filozofii mlčania, ktorou sa Pytagorejci preslávili. Mlčaniu však dal nový rozmer – váhu slov prostredníctvom ticha a mlčania. Bol presvedčený, že ak slovám nepredchádza mlčanie, takéto slová len zriedkavo niečo povedia. Obyčajne sú to bezobsažné a neužitočné verbálne prejavy. Váha slov sa dosahuje mlčaním, v ktorom človek zachytáva podnety Božieho Ducha, a tie zanechávajú stopy v našich slovách.

Svätý Arsénius preto odporúča viac mlčať, ako hovoriť. V jednej zo svojich apoftegiem píše: „Často som ľutoval, že som hovoril, ale nikdy som neoľutoval, že som mlčal.“
Naučil sa múdrosti života vďaka tichu, ktoré si neustále strážil. Rád sa utiekal do samoty, pretože mu – podľa jeho vlastných slov – umožňovala užitočnejšiu spoločnosť. Oddával sa tichu, aby si v radosti vychutnával vnútorný rozhovor so samotným Bohom. Cieľom všetkých jeho úsilí bolo, aby myseľ bola vždy v Božej prítomnosti. Všetko, čo smerovalo k iným veciam, nech sa zdali akokoľvek veľké, bolo pre neho druhoradé či priam škodlivé.

Treťou podmienkou modlitby ticha je teda neustále vnímanie Božej prítomnosti.

Aj keď mali nábožné rozhovory vždy svoj význam pre duchovný život, nemôžu nikdy nahradiť modlitbu mlčania. Jedna z apoftegiem to jasne ilustruje.

Skupina mníchov sa rozhodla navštíviť už vtedy slávneho svätého Antona Pustovníka. Plavili sa k nemu po rieke Níl na lodi. Mnísi sa počas plavby nábožne zhovárali o apoftegmách Otcov, o niektorých úsekoch Svätého písma a napokon o svojom asketickom živote a manuálnych prácach. Na lodi bol aj istý starý muž, ktorý sa do ich rozhovoru vôbec nezapájal – neustále mlčal. Keď dorazili k Antonovi Pustovníkovi, zistili, že mlčiaci starec bol Antonov dlhoročný priateľ. Svätý Anton sa hneď po príchode skupiny na nich obrátil otázkou: „Našli ste dobrú spoločnosť v osobe tohto starca?“

Zaskočení otázkou nevedeli odpovedať. Vzápätí sa svätý Anton obrátil s tou istou otázkou na starca: „Našiel si dobrých spolubratov v týchto mníchoch, ktorí s tebou cestovali?“ Starý muž odpovedal: „Sú to dobrí mnísi, ale ich dvor nemá bránu; kto chce, vojde do maštale, odviaže osla a odvedie ho, kam len chce.“ Hovoril tak preto, lebo títo mnísi si vo svojej jednoduchosti a veľavravnosti nechali ukradnúť duchovné bohatstvá, ktoré každý nadobudol vďaka tichu a samote.

Thomas Merton bol modlitbou ticha priam nadšený. Vo svojich dielach sa často venoval tomuto prostriedku duchovného života a do značnej miery vychádzal zo skúsenosti púštnych otcov. Potrebu ticha vyjadroval aj prostredníctvom biblických obrazov či obrazov z prírody. Všíma si obraz z Matúšovho evanjelia o ženíchovi, na ktorého príchod si mali panny pripraviť lampy: „O polnoci sa strhol krik: Hľa, ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ (Mt 25, 6). Nie je tu zmienka o žiadnych slovách či rozhovoroch, len o vyjdení v ústrety ženíchovi a o stretnutí s ním. Slová a stretnutie sú dve veci, ktoré sa nie vždy harmonicky dopĺňajú.

Merton používa aj obrazy z prírody. Píše o hluku lietadla, ktoré sa objaví na oblohe: hlučné lietadlo na okamih preruší ticho mrakov a oblohy. Lietadlo však odletí a ticho oblohy zostáva. Je to ticho Stvoriteľa, ktoré je skutočné a trvalé, nie hluk človeka, ktorý pominie. Náš hlučný život, naše stratégie a všetky naše reči o úžasných plánoch sú neraz iba hlučné ilúzie, ktoré pominú.

Aj keď je človek bytosťou komunikácie a slova, ticho vníma ako priestor, kde sa dá poznať samotný Boh. Nech sú lietadlá akokoľvek hlučné a naše cesty akokoľvek preplnené autami, nech ľudia akokoľvek kričia a hlučne hovoria – stromy rastú a prinášajú ovocie v tichu, dodáva Merton[1].

Milí priatelia, na záver si pripomeňme tri praktické body, ktoré tvoria základ modlitby ticha:

1.     Odstup od zbytočných a rušivých vonkajších aj vnútorných podnetov.

2.     Čistota srdca prostredníctvom sviatosti zmierenia.

3.     Neustále vnímanie Božej prítomnosti[2].

[1] Thomas Merton, Žádný člověk není ostrov, Praha 1995, 136-140.

[2] Le mot „silence“ dans le Dictionnaire de spiritualité XIV, Paris 1990, 829 – 842.