Biblické postavy (30): Abrahám (XI. časť)

Potom, čo Izák a Izmael pochovali svojho otca v Makpele, rozprávanie knihy Genezis sa pochopiteľne venuje už životným príbehom Abrahámových potomkov. Meno Abrahám však na stránkach Biblie figuruje i naďalej. Zostáva úzko spojené s Božím menom. Dalo by sa dokonca povedať, že sa stane pevnou súčasťou akéhosi Božieho „priezviska“. Boh Biblie je totiž opakovane označovaný ako Boh Abraháma nielen v knihe Genezis, ale aj v iných knihách Starého, ba dokonca i Nového zákona.

Ako prvý používa výraz „Boh Abraháma“ sluha, ktorý ešte za patriarchovho života prichádza do Mezopotámie hľadať Izákovi manželku a prosí o úspešné zvládnutie zverenej úlohy. Nemenovaný muž začína svoju modlitbu oslovením: „Pane, Bože Abraháma“ (porov. Gen 24,12.42.48). Podobné slovné spojenie opakuje i vo svojej modlitbe vďaky po stretnutí s Rebekou (porov. Gen 24,27). K „Bohu Abraháma“ sa ešte na stránkach knihy Genezis opakovane hlási i vnuk tohoto patriarchu, Izákov syn Jakub (Gen 31,42.53; 32,9).

Výraz „Abrahámov Boh“ však nepoužívajú len ľudia. K Abrahámovi sa osobne priznáva i sám Pán. Ako „Boh Abraháma“ sa zjavuje najprv Izákovi v Bersabe (Gen 26,24), potom Jakubovi (Gen 28,13) a napokon – i v knihe Exodus – sa Mojžišovi výslovne predstavuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba (porov. Exod 3,6.15.13).

V Prvej knihe Kráľov Boha Abraháma, Izáka a Izraela vzýva prorok Eliáš (1 Kr 18,36) a v Prvej knihe Kroník sa zas v modlitbe na Boha Abraháma, Izáka a Izraela obracia kráľ Dávid (1 Krn 29,18). Aj 46. žalm vyzýva všetky národy aby vzdávali chválu kráľovi celej zeme, ktorý je tiež Abrahámovým Bohom (porov. Žl 47).

Božie meno je spojené s menom Abrahámovým i v Novom zákone. Na Boha Abraháma, Izáka a Jakuba sa vo svojej reči po zoslaní Ducha Svätého odvoláva apoštol Peter (porov. Sk 3,13). A vo všetkých troch synoptických evanjeliách Ježiš na tomto Pánovom prívlastku stavia svoj argument o opodstatnenosti viery vo vzkriesenie (porov. Mt 22,23; Mk 12,26; Lk 20,37). Kto vyznáva, že Boh, ktorý sa sám predstavil ako Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, je živým Bohom, musí tiež pripustiť, že naďalej žijú i tí, ku ktorým sa on sám hlási.

Ako vlastne Abrahám dosiahol, že sám Pán takpovediac zapísal jeho meno do svojich osobných dokladov totožnosti? Praotec Abrahám vlastne nikdy explicitne neprehlásil Pána za svojho Boha. Nikdy výslovne nepovedal: „Pane, ty si môj Boh.“ Vo svojom prvom rozhovore s Pánom skôr nedôverčivo a vyčítavo skúmal: „Pane Bože, čože mi dáš? Veď si mi nedal potomstvo“ (porov. Gen 15,2-3). Neskôr síce prijal záväzok obriezky na znak potvrdenia zmluvy, ktorú mu Pán ponúkol, ale k vyznaniu „môj Bože“ sa neodhodlal. Zoči-voči tajuplnej návšteve, v ktorej možno rozpoznať Pánovu prítomnosť, sa Abrahám síce označil za služobníka (porov. Gen 18,3), ale keď u Pána úctivo intervenoval za záchranu Sodomy a Gomory, oslovenie „môj Pane“ alebo „môj Bože“ tiež nikdy nezaznelo. Napokon, keď posielal svojho sluhu hľadať Izákovi manželku a zaviazal ho prísahou, odvolával sa na Pána, Boha neba a zeme, ktorý ho vyviedol z rodnej vlasti a ktorý s ním hovoril“, ale nikdy nepoužil výraz „môj Boh“ (porov. Gen 24,7).

Prečo? Je to prejav malej dôvery alebo naopak dôkaz veľkej úcty? Jednoznačnú odpoveď na túto otázku Biblia neposkytuje. Keby však Abrahám Pánovi nedôveroval, nedokázal by s ním vyjednávať v prospech Sodomy a Gomory. Naviac, iste by sa neodhodlal k tomu, čo sa chystal uskutočniť na hore Morja. Možno teda usudzovať, že pravdepodobnejšia je druhá možnosť. Kniha Genezis predstavuje Abrahámov život ako dlhú a krivolakú cestu, na ktorej sa patriarcha i cez mnohé prešľapy a pády učil vzdávať svojich vlastníckych nárokov. A postupne sa naozaj dokázal všetkého vzdať. Pán sa dáva tomu, kto je ochotný zanechať všetko ostatné.