Peter Dufka SJ (23): Od smútku k modlitbe

Osobitnú pozornosť niektorí autori venovali práve smútku. Evagrius Pontský bol presvedčený o tom, že smútok človeka môže byť deštruktívny, škodlivý a zbytočný, no na druhej strane môže v človeku očisťovať jeho vzťah k Bohu a usmerňovať jeho vnútorný pohľad na duchovné hodnoty. Evagrius dokonca hovorí, že istý druh smútku pochádza od zlého ducha a diabol ho používa na to, aby človeka obral o silu a radosť z kresťanského života. Na druhej strane je smútok, ktorý pochádza od Božieho Ducha a ktorý oživuje v pamäti človeka posledný cieľ, pre ktorý bol stvorený. Aj bolestný smútok zo straty najbližších príbuzných premieňa Boží Duch na nádej vo večný život.

Skúsme si bližšie všimnúť tri druhy smútku, ktoré zažívame asi najčastejšie, pričom tretí z nich sa stáva takmer automaticky modlitbou čistého srdca:

1.    Smútok za príbuznými alebo priateľmi

2.    Smútok nad stratenými vecami

3.    Smútok zo straty vzťahu k Bohu

1. Smútok za príbuznými alebo priateľmi

„Jeden z mníchov dostal správu o smrti svojho otca. Ten potom dal takúto odpoveď tomu, kto mu túto správu priniesol: Prestaň sa rúhať: môj otec je nesmrteľný.“ V jednej vete vyjadril silnú vieru, ba priam istotu vo večný život svojho otca. Človek sa v čase straty blízkej osoby nevyhne smútku a vnútornej bolesti, ale s odstupom času stále viac vníma pravdivosť slov mnícha, v ktorého srdci dominovala istota v nesmrteľnosť ľudskej duše. Prenasledovaní kresťania prvých storočí boli so smrťou konfrontovaní veľmi často a jasne ju vnímali ako zrodenie pre nový, večný život. Sv. Anton Pustovník, aby nezabudol na túto skutočnosť, celých 15 rokov nocoval v hrobe. Našiel si opustený hrob vytesaný do skaly, ďaleko od civilizácie, a začal v ňom jednoducho bývať. Toto jeho zvláštne bývanie vyjadrovalo úsilie zomrieť tomuto svetu a nenaviazať sa na materiálne veci, ako aj na rušivé vzťahy, ktoré človeka od Boha odvádzajú. Hrob bol pre sv. Antona miestom smrti, v ktorom bolo treba pochovať všetky hriešne a zlé návyky. Navyše sa tento askéta stále viac stotožňoval s Kristom, ktorý bol pochovaný v podobnom hrobe, ale ktorý tretieho dňa vstal z mŕtvych. Kristovo zmŕtvychvstanie mu neustále pripomínalo jeho osobné zmŕtvychvstanie a posilňovalo vieru vo večný život. Nádej, ba priam istota vo večný život dominovala aj v srdciach viacerých duchovných osobností, napriek tomu, že sa nevyhli vnútornej bolesti zo straty milovanej osoby. Počas pohrebných obradov Cézaria, brata sv. Gregora Naziánskeho, si ich matka obliekla slávnostné, pestrofarebné šaty, ktoré netlmočili ani náznak smútku. Smútok za príbuznými alebo priateľmi bol z duchovného hľadiska opodstatnený len natoľko, nakoľko bol v ohrození večný život zosnulej osoby. Samotný prechod do večnosti, napriek pocitom smútku a bolesti, bol však viac dôvodom k duchovnej radosti.

2. Smútok nad stratenými vecami

Verba Seniorum — Slová starcov je zbierka múdrostí a príbehov púštnych otcov žijúcich najmä v Egypte a Palestíne v priebehu 4.–5. storočia. Obsahuje jednu kapitolu s názvom: „Mních nemá nikdy smútiť, ak o niečo príde.“ Opisuje celú sériu udalostí, ktoré boli spojené so stratou či krádežou, ale ktoré na druhej strane upozorňovali zasvätenú osobu na to, čo je v jej živote podstatné a čo netreba stratiť zo zreteľa. Aj v chudobných pomeroch sa človek môže naviazať na veci, ktoré obsadia priestor jeho srdca a ktoré tak prestane pulzovať pre vyššie, duchovné hodnoty. Jeden z príbehov opisuje sv. Makária, ktorý pristihol zlodejov pri vykrádaní jeho skromného domčeka. Nechal ich pokojne dokončiť krádež a potom si zhodnotil veci, ktoré zmizli a bez ktorých sa pokojne zaobíde. Všimol si dokonca, že má dve palice a pri chôdzi používa len jednu. Preto sa pokúsil dobehnúť zlodejov, aby im odovzdal to, čo podľa jeho slov ešte zabudli.                                                                                                                              Vo Verba Seniorum nájdeme aj toto vyjadrenie: „Kto príliš miluje veci tohto sveta, miluje príležitosti na zakopnutie; ak teda stratíme niečo, treba sa z toho tešiť a ďakovať, lebo iba tak sa oslobodíme od nebezpečenstiev pádov a zbytočných starostí.“

Sv. Bazil bol presvedčený o tom, že vecí, ktoré človek skutočne potrebuje k životu, nie je veľa. Členom komunity odporúčal zbavovať sa predmetov, ktoré dlhší čas nepoužívajú, pretože zbytočne zamestnávajú myseľ a srdce človeka. Oberajú ho o čas, ktorý môže venovať vyšším, duchovným hodnotám.

3. Smútok zo straty vzťahu k Bohu

Z duchovného hľadiska jestvuje len jeden druh smútku, ktorý by mal mať pevné miesto v ľudskom srdci: nazýva sa pénthos (πένθος). Je to hlboký vnútorný zármutok, bolesť srdca nad vykonaným zlom, ktorá vedie k premene, k obráteniu a mení sa na modlitbu. Je to smútok zo straty vzťahu k Bohu.

V duchovnej tradícii je tento smútok neoddeliteľnou súčasťou sviatosti zmierenia a ide o plač pokánia, ktorý zvlhčuje pôdu duše, aby v nej mohol rásť nový život. Nesie v sebe túžbu po Bohu, bolesť nad tým, čo nás od neho vzďaľuje, a zároveň tichú radosť z obnovy priateľstva s ním. Je liekom duše, ktorý prináša uzdravenie.

V dielach sv. Jána Klimaka a ďalších otcov púšte je pénthos jedným z najväčších darov. Človek, ktorý ho okúsil, zažíva vnútornú radosť očistenia a takmer automaticky sa v ňom prebúdza duch modlitby. Títo autori prirovnávajú pénthos k tichému dažďu po dlhom suchu — nie je búrkou, ktorá ničí, ale jemným dažďom, ktorý dáva život.

Pénthos sa nezakorení v zbabelom srdci, ani duchovne povrchný človek ho nedokáže zažiť. Veľkým nepriateľom pénthosu je lenivosť, ktorú sprevádza hľadanie plytkých a hriešnych rozptýlení. Tie však nemajú absolútne nič spoločné so skutočnou, duchovnou radosťou, ku ktorej paradoxne vedie smútok nad vlastným hriechom.

Milí priatelia, nech v nás toto dušičkové obdobie prebudí túžbu po záchrane vlastnej duše a nech v nás posilní radostnú nádej na budúce stretnutie s našimi zosnulými príbuznými v nebi. Nech nám k tomu napomôže i radostný smútok — pénthos[1].

[1] Porov. Irénée Hausherr, Penthos, Edizioni Scritti Monastici, Padova 2013, str. 15-42.