Biblické postavy (32): Abrahám (XIII. časť)

Abrahámova biblická kariéra sa Starým zákonom nekončí. O túto výraznú postavu sa totiž zaujímajú aj autori novozákonných kníh. Ako prvý sa Abrahámom zaoberá apoštol Pavol. Venuje sa mu už v Liste Galaťanom, čo by mohol byť z chronologického hľadiska druhý najstarší spis Nového zákona. Pavol si v ňom Abraháma berie na pomoc pri argumentácii, ktorá mu veľmi leží na srdci. Apoštol je totiž presvedčený, že kresťanov pochádzajúcich z pohanstva už netreba zaväzovať povinnosťami, ktoré ukladá Mojžišov zákon. Pavol sa však v tejto záležitosti nestretáva so stopercentným súhlasom. Naopak. Medzi kresťanmi pochádzajúcimi zo židovstva skôr prevláda mienka, že viera v Krista je síce zásadná, avšak od zachovávania Mojžišovho zákona nedišpenzuje. Z toho by ale logicky vyplývalo, že Tóra je vlastne vo výsledku dôležitejšia než Kristus. A to Pavol – pričom on sám je v Mojžišovom zákone veľmi dobre podkutý žid – rozhodne odmieta.

Kameňom úrazu je v tejto záležitosti práve to, čo definuje identitu vyvoleného národa, a síce zmluva Abrahámových potomkov s Pánom, ktorá sa realizuje práve zachovávaním Mojžišovho zákona, pričom jeho súčasťou je aj obriezka. Apoštol sa preto pochopiteľne odvoláva priamo na praotca Abraháma. Podľa rozprávania v sedemnástej kapitole knihy Genezis je síce obriezka znamením zmluvy medzi Bohom a celým Abrahámovým potomstvom (porov. Gen 17,4-14), ale Pavol vo svojej argumentácii nespája Boží prísľub Abrahámovi o hojnom potomstve s obriezkou. Vracia sa v knihe Genezis ešte o niekoľko krokov späť. Rozhodujúca je podľa neho chvíľa, keď – vtedy ešte Abram – „uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (porov. Gen 15, 6 a Gal 3, 6). Abram vtedy zmluvu žiadnym gestom nepotvrdzoval. Pavol opakuje aj prísľub, ktorý dostal Abram ešte na samom začiatku svojej cesty. Pán mu povedal, že v ňom budú požehnané všetky národy (porov. Gen 12, 3 a Gal 3, 8). Ani vtedy ešte Abram nič konkrétne neurobil. Božie prisľúbenie nie je závislé na žiadnom Abrahámovom skutku. Toto je pre Pavla kľúčové. Preto uzatvára, že milosť, ktorú dostávajú tí, čo uverili v Krista, nie je podmienená ľudskými skutkami, hoc by aj boli prejavmi vernosti Mojžišovmu zákonu.

Neskoré knihy Starého zákona, ale aj mimobiblická židovská literatúra z prelomu letopočtov predstavujú Abraháma predovšetkým ako vzor v zachovávaní Zákona. Explicitné konštatovania Abrahámovej vernosti Zákonu obsahuje kniha Sirachovcova (Sir 44, 2) i Prvá kniha Machabejcov (porov. 1 Mach 2, 52). Podobne uvažujú i autori apokryfnej knihy Jubilejí. Rabíni pritom vysvetľujú Abrahámovu údajnú znalosť Tóry rôzne, napríklad i tvrdením že mu ju Boh súkromne zjavil, alebo že ju poznal z nejakých tajných spisov.[1] Apoštol národov ale prevracia tradičné židovské uvažovanie naruby, keďže nepriznáva Abrahámovi vernosť Tóre, ale naopak, pozbavuje Tóru významu.[2]

Pavol sa teda vo svojej argumentácii veľmi výrazne odkláňa od bežného židovského uvažovania svojej doby, no jeho postup zároveň lepšie odpovedá logike biblického príbehu. Veď, ako apoštol podotýka, Zákon je predsa o celé storočia mladší než Abrahám (porov. Gal 3, 17). Pre Pavla je teda Abrahám prototypom každého, kto uveril v Krista ako pohan, bez predchádzajúceho príklonu k Tóre.[3]

Podobným spôsobom sa Pavol odvoláva na Abraháma aj v Liste Rimanom, konkrétne vo štvrtej kapitole (Rim 4). Poznamenáva, že Abrahám predsa najprv uveril Bohu a obriezka prišla na rad až omnoho neskôr (porov. Rim 4, 9-11). Podľa jednej zo židovských argumentačných zásad je dôležitejšie to, čo sa stalo skôr, než to, čo prišlo potom. Pavol sa opiera o tradičný židovský spôsob argumentácie, avšak dospieva k netradičnému záveru. Uzatvára totiž, že zásadná je viera, konkrétne viera v Krista, a nie skutky predpisované Mojžišovým zákonom.

Apoštol sa odlišuje od bežnej tradície svojej doby aj v tom, ako interpretuje Abrahámovho potomstvo. Podľa tradičného pojatia je Abrahámovým potomstvom celý vyvolený národ, teda všetci etnickí potomkovia Abrahámovho syna Izáka, vnuka Jakuba a jeho dvanástich synov. Pavol ale v Liste Galaťanom zdôrazňuje jednotné číslo slova potomstvo (Gal 3, 16). V gréčtine je tu doslova „semeno“. Abrahámov potomok a nositeľ požehnania je podľa Pavla len jeden – Ježiš Kristus (porov. Gal 3, 16). A práve v ňom sú požehnaní všetci ľudia, nielen pokolenia etnicky pochádzajúce od praotca Abraháma. Práve Abrahámovým príbehom Pavol dokazuje, že k tomu, aby sa človek stal dedičom Božích prisľúbení, už teda nie je potrebná ani obriezka, ani Mojžišov zákon, ale len viera v Krista.

[1] Porov. H. D. Betz, Galatians. A Commentary on Paul’s Letter to the Churches in Galatia (Hermeneia –a Critical and Historical Commentary on the Bible; Philadelphia 1979) 158.

[2] Porov. Betz, Galatians, 159.

[3] Porov. Betz, Galatians, 139.