Páter Faltas: Vo Svätej zemi sa nedá vymazať minulosť ani budúcnosť

Ibrahim Faltas, Vikár Kustódie Svätej zeme

Je ťažké a nemožné vymazať minulosť, ktorá je našou súčasťou. Ide o históriu, ktorá vstupuje do našich životov a buduje prítomnosť, aby zlepšila budúcnosť.

Táto myšlienka ma vždy sprevádzala a bola základom mojich tridsiatich siedmich rokov života vo Svätej zemi. Udalosti, občas pozitívne a veľmi často negatívne, ktoré sa odohrali v tejto požehnanej zemi, čítané očami viery, môžu viesť k budovaniu neozbrojenej nádeje, ktorá nesklame. Citovanie učenia dvoch pápežov pomáha a podnecuje hľadať cestu nádeje, keď táto chýba tvárou v tvár realite konkrétneho a zložitého života.

História posledných desaťročí, najmä čo sa týka diania na Blízkom východe, nám žiaľ neukazuje pozitívny vývoj smerom k ukončeniu konfliktov. Naopak, vyhliadky neprinášajú nádej do srdca nových generácií. Ako kňaz, farár, vychovávateľ a priateľ som bol blízko mnohým ľuďom v tejto zemi v bolestných situáciách ich života.  Zdieľal som s nimi tragické a otrasné okamihy, ktoré sa stali súčasťou môjho života a mojej osobnej duchovnej a ľudskej cesty.

Nie je možné si zvyknúť na bolesť zo smrti dieťaťa alebo mladého človeka, nie je možné nájsť útechu, ak sa smrti týchto mladých ľudí dalo zabrániť. Nedokážem vymazať zo svojich očí, srdca a mysle deti zabité „náhodou“ zblúdenými guľkami. Spomínam si na deti, ktoré boli zachránené, pretože boli včas ošetrené, a na mnoho ďalších, ktoré zomreli, pretože okrem času chýbali aj finančné prostriedky na ich liečbu. Ide o bolesť, na ktorú nemožno zabudnúť, pretože je v priebehu života neprirodzená a pridáva sa k ďalším utrpeniam, ktoré zdieľajú obyvatelia Svätej zeme.

„Dnes je horšie ako včera a zajtra nebude lepšie ako dnes“ je veta, ktorú čoraz častejšie počúvam od sklamaných dospelých, ktorí už príliš dlho čelia utrpeniu a ťažkostiam. Chápem a zdieľam tieto pocity, aj keď sa nemôžeme nechať zmiasť pokušením nedôvery a zúfalstva. Ide však o tvrdenie, ktoré je oprávnené v kontexte, v ktorom vzniká, a je nepochopiteľné len vtedy, ak nepoznáme tento kontext do hĺbky a nezdieľame utrpenie zraneného a zúfalého ľudu. Človeka obzvlášť zasiahne, ak toto tvrdenie pochádza od detí a mládeže, pretože mladí ľudia sú prirodzene orientovaní na budúcnosť, na možnosť vidieť perspektívu odlišnú od tej, ktorá každodenne zatemňuje ich život.

Deti a mládež tejto Zeme majú zatvorené dvere, ktoré by chceli a mali otvoriť, aby mohli rásť, aby sa mohli rozhodnúť, ako využijú svoje talenty, aby sa mohli spolu hrať na ulici, slobodne a v bezpečnom prostredí. Nádej posilňuje potrebu žiť pokojne a je to nádej, ktorá nesklame, ak sa spoliehame na svet zodpovedných dospelých, ktorí sú prítomní, idú príkladom a sú ochotní pomôcť. Táto zodpovednosť nie je zaznamenaná v knihách o nedávnej histórii, pretože tí, ktorí vládli včera a ktorí vládnu dnes, nehľadeli a nehľadia na stabilný a trvalý mier, ale zameriavajú sa na blízke a budúce, osobné a ekonomické záujmy. Nehľadajú jednotu medzi národmi, ale moc, ktorá rozdeľuje zbraňami násilia a nenávisti.

Objímame tých, ktorí trpia, spájame svoje sily, aby sme neprestali hľadať pravdu mieru, aby sme sa nepodriaďovali nespravodlivosti a neoddávali sa beznádeji.

Zajtrajšok musí byť lepší ako dnešok, lebo história nemôže vymazať budúcnosť.

Preklad: Klára Tomášiková