Biblické postavy (36): Abrahám (XVII. časť)

Prehľad Abrahámovej biblickej kariéry v Novom zákone by nebol kompletný, keby v ňom chýbali príspevky dvoch mlčanlivých ale veľmi dôležitých postáv z Lukášovho evanjelia. Je to Ježišova matka Mária a otec Jána Krstiteľa Zachariáš.

Evanjelista Márii pri stretnutí s Alžbetou vkladá do úst chválospev, ktorý sa v katolíckej liturgii stal súčasťou modlitby vešpier. Magnifikat sa končí pozoruhodným tvrdením. Mária hovorí, že Pán „sa ujal Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá  na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (porov. Lk 1,54-55). Keď si ale čitateľ nalistuje v knihe Genezis prísľuby, ktoré dostal Abrahám od Pána, milosrdenstvo sa tam nespomína. Pán Abrahámovi hneď na začiatku sľubuje hojnosť požehnania. V Abrahámovi majú byť požehnané všetky pokolenia zeme (porov. Gen 12,2-3). Pán tiež bezdetného Abraháma opakovane uisťuje, že kanaánske územie dostane do vlastníctva Abrahámovo nespočetné potomstvo (porov. Gen 15,5.7.18; 17,2-8). Kde je ale reč o milosrdenstve? Kedy Pán Abrahámovi sľúbil, že bude pamätať na svoje milosrdenstvo? Mal azda evanjelista Lukáš k dispozícii iný text knihy Genezis než je ten, ktorý poznáme my? Poznala snáď Ježišova Matka iný Abrahámov príbeh než je ten, ktorý sa dostal k nám?

Gréckym slovom eleos – milosrdenstvo, ktoré zaznieva v Máriinom chválospeve, sa v Septuaginte prekladajú viaceré hebrejské výrazy. Žiaden z nich však v súvislosti s Pánovým konaním voči Abrahámovi v knihe Genezis nefiguruje. Kde sa teda v Lukášovom evanjeliu vzalo prepojenie Abraháma s Pánovým milosrdenstvom? Podobný výraz ako v Máriinom chválospeve sa vyskytuje v gréckej verzii Žalmu 98. Žalmista tam konštatuje, že Pán sa „rozpamätal na svoje milosrdenstvo voči Jakubovi a na svoju vernosť voči Izraelovmu domu“, a hneď vzápätí konštatuje, že všetky končiny zeme „uzreli spásu nášho Boha“. To je veľmi dôležitá indícia aj v súvislosti s pátraním po Pánovom milosrdenstve v Abrahámovom príbehu. Naznačuje totiž, že obsah biblického pojmu eleos, ktorý sa bežne prekladá výrazom milosrdenstvo, je omnoho širší, než by sa na prvý pohľad zdalo. Jeho paralelou môže byť aj vernosť. V našom bežnom povedomí sa milosrdenstvo spája predovšetkým s priaznivým postojom bohatšieho a silnejšieho voči chudobným a núdznym, alebo so zhovievavosťou autority voči tomu, kto sa nejakým spôsobom previnil. Na Abraháma však nemožno aplikovať žiadnu z týchto kategórií. Kniha Genezis ho vykresľuje ako pomerne majetného kočovníka, ktorý určite nie je v hmotnej núdzi. A hoci nezriedka podniká kroky, ktoré z kresťanského hľadiska nespĺňajú základné mravné kritériá, biblický text nenaznačuje, že by Abrahámovo konanie bolo hriešne. Abraháma Pán neustále zahŕňa svojou priazňou a požehnaním, a to bez splnenia akýchkoľvek predchádzajúcich podmienok. Zostáva vždy na jeho strane, aj vtedy, keď sa Abrahám uberá kľukatými cestami. Ak teda Mária vo svojom chválospeve spomína práve Abraháma v súvislosti Pánovým milosrdenstvom, znamená to, že milosrdenstvo je v jej pojatí široké spektrum nezaslúžených prejavov Pánovej starostlivosti, nezištnej štedrosti, a predovšetkým Pánovej vernosti, pričom Pán stále ľuďom žehná omnoho viac, než by si vôbec dokázali predstaviť.

Dá sa povedať, že rôzne generácie čitateľov Abrahámovho príbehu zdôrazňujú na postave tohto praotca práve to, čo je najviac aktuálne v ich situácii. Niekedy ide o vernosť Zákonu, inokedy zas o  vieru či bezvýhradnú dôveru v Boha. Máriin chválospev naznačuje, že adresáti Lukášovho evanjelia môžu mať pred očami Abraháma aj ako osobnosť, ktorá v plnej miere zažívala Pánovo milosrdenstvo, ktoré sa prejavuje aj jeho bezmedznou veľkorysosťou a neochvejnou vernosťou.