Homília Leva XIV.: Boh vidí zlo a vykupuje ho tým, že ho berie na seba
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
Svätá omša s kanonizáciami, Nám. sv. Petra, 19. októbra 2025
Drahí bratia a sestry, otázka, ktorou sa končí práve ohlásené evanjelium, otvára naše zamyslenie: „Keď príde Syn človeka, nájde vieru na zemi?“ (Lk 18, 8). Táto otázka nám odhaľuje, čo je v očiach Pána najvzácnejšie: viera, teda puto lásky medzi Bohom a človekom. Práve dnes stoja pred nami siedmi svedkovia, noví svätí, ktorí s Božou milosťou udržali lampu viery zapálenú, ba stali sa sami lampami, schopnými šíriť svetlo Kristovo.
V porovnaní s veľkými materiálnymi, kultúrnymi, vedeckými či umeleckými hodnotami viera vyniká nie preto, že by tie ostatné neboli hodné úcty, ale preto, že bez viery strácajú zmysel. Vzťah s Bohom má najvyšší význam, pretože on stvoril z ničoho všetko, čo jestvuje, a zachraňuje od ničoty všetko, čo vo svete zaniká. Zem bez viery by bola obývaná synmi bez Otca, teda bytosťami bez spásy.
Preto sa Ježiš, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, pýta na vieru: keby zmizla zo sveta, čo by sa stalo? Nebo aj zem by zostali také ako predtým, ale v našich srdciach by už nebolo nádeje. Slobodu všetkých by porazila smrť, naše túžby po živote by sa prepadli do prázdna. Bez viery v Boha nemôžeme dúfať v spásu. Ježišova otázka nás teda znepokojuje, áno, ale iba vtedy, ak zabúdame, že ju vyslovuje sám Ježiš. Lebo Pánove slová zostávajú vždy evanjeliom – radostným ohlasením spásy. Táto spása je darom večného života, ktorý dostávame od Otca skrze Syna v sile Ducha Svätého.
Drahí, práve preto Kristus hovorí svojim učeníkom, že „je potrebné neustále sa modliť a neochabovať“ (Lk 18, 1): tak ako sa neunavíme dýchať, neunavme sa ani modliť! Tak ako dych udržiava život tela, modlitba udržiava život duše: viera sa totiž prejavuje v modlitbe a pravá modlitba žije z viery.
Ježiš nám tento vzťah objasňuje podobenstvom: sudca zostáva hluchý voči naliehavým prosbám vdovy, no jej neúnavnosť ho napokon prinúti konať. Na prvý pohľad je jej vytrvalosť krásnym príkladom nádeje, najmä v čase skúšky a utrpenia. Vytrvalosť ženy a správanie sudcu, ktorý koná proti svojej vôli, však pripravujú pôdu pre Ježišovu provokatívnu otázku: „A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? “ (Lk 18, 7).
Nech tieto slová zaznejú v našom svedomí: Pán sa nás pýta, či veríme, že Boh je spravodlivý sudca voči všetkým. Syn sa nás pýta, či veríme, že Otec vždy chce naše dobro a spásu každého človeka. Naša viera býva skúšaná dvoma pokušeniami: prvé pramení z pohoršenia nad zlom a vedie k myšlienke, že Boh nepočuje plač utláčaných a nemá súcit s utrpením nevinných. Druhé pokušenie je presvedčenie, že Boh musí konať podľa našich predstáv: modlitba sa potom mení na rozkaz Bohu, ako má byť spravodlivý a ako má konať.
Od oboch týchto pokušení nás oslobodzuje Ježiš, dokonalý svedok synovskej dôvery. On je nevinný, a predsa sa najmä počas svojho umučenia modlí: „Otče, nech sa stane tvoja vôľa“ (porov. Lk 22, 42). Sú to tie isté slová, ktoré nám zveril v modlitbe Otčenáš. Nech sa deje čokoľvek, Ježiš sa ako Syn odovzdáva Otcovi. Preto aj my ako bratia a sestry v jeho mene vyznávame: „Naozaj je dôstojné a správne, dobré a spásonosné, vzdávať vďaky vždy a všade tebe, Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože, skrze Krista, nášho Pána.“ (Rímsky misál, Eucharistická modlitba II., Prefácia).
Modlitba Cirkvi nám pripomína, že Boh koná spravodlivo voči všetkým tým, že za všetkých dáva svoj život. A tak, keď voláme k Pánovi „Kde si?“, premieňame túto otázku na modlitbu a spoznávame, že Boh je práve tam, kde trpí nevinný. Kríž Kristov zjavuje Božiu spravodlivosť. A Božia spravodlivosť je odpustenie: Boh vidí zlo a vykupuje ho tým, že ho berie na seba. Keď sme pribití na kríž bolesťou, násilím, nenávisťou či vojnou, Kristus je už tam – ukrižovaný pre nás a s nami. Nie je plač, ktorý by Boh neutešil, nie je slza, ktorá by bola vzdialená jeho srdcu. Pán nás počúva, objíma takých, akí sme, aby nás premenil na seba podobných. Kto však odmieta Božie milosrdenstvo, zostáva neschopný preukazovať milosrdenstvo druhým. Kto neprijíma pokoj ako dar, nebude ho vedieť rozdávať.
Drahí bratia a sestry, teraz chápeme, že Ježišove otázky sú mocnou výzvou k nádeji a činnosti: Keď príde Syn človeka, nájde vieru v Božiu prozreteľnosť? Práve táto viera podopiera naše úsilie o spravodlivosť, pretože veríme, že Boh zachraňuje svet z lásky, oslobodzujúc nás od fatalizmu. Pýtajme sa teda: Keď počujeme volanie človeka v núdzi, sme svedkami Otcovej lásky tak, ako ňou bol Kristus voči všetkým? On je pokorný, ktorý volá mocných k obráteniu, spravodlivý, ktorý nás robí spravodlivými – ako to dosvedčujú dnešní noví svätí: nie hrdinovia či bojovníci za ideály, ale autentickí muži a ženy viery.
Títo verní priatelia Krista sú mučeníkmi svojej viery, tak ako bol biskup Ignác Choukrallah Maloyan a katechéta Peter To Rot, sú evanjelizátormi a misionárkami, tak ako bola sestra Mária Troncatti, sú charizmatickými zakladateľkami, ako bola sestra Vincenza Mária Poloni a sestra Carmen Rendiles Martínez, svojím horiacim srdcom oddanosti sú dobrodincami ľudstva, podobne ako Bartolo Longo, ako José Gregorio Hernández Cisneros. Nech nás ich orodovanie posilňuje v skúškach a ich príklad inšpiruje v spoločnom povolaní k svätosti. Kým putujeme k tomuto cieľu, modlime sa bez únavy, pevní v tom, čo sme sa naučili a čomu veríme (porov. 2 Tim 3, 14). Takto viera na zemi udržiava nádej neba.
Preklad Martin Jarábek
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
