Homília pápeža: Boh dáva svetlo, nádej a pokoj, nemôže byť zverbovaný temnotou

Homília Svätého Otca Leva XIV.

Drahí bratia a sestry,

naša dnešná eucharistická slávnosť je viac než kedykoľvek naplnená radosťou. Krása tohto nášho stretnutia totiž zapadá do kontextu nedele nazývanej „laetare“, teda „raduj sa“, podľa slov Izaiáša: „Raduj sa, Jeruzalem“ (vstupný hymnus, porov. Iz 66,10).

To nás vedie k zamysleniu. V súčasnosti vo svete mnohí naši bratia a sestry trpia v dôsledku násilných konfliktov, vyvolaných absurdným zámerom riešiť problémy a nezhody vojnou, zatiaľ čo je potrebné neúnavne viesť dialóg o mieri. Niektorí majú dokonca zámer zapájať do týchto rozhodnutí smrti meno Boha, avšak Boh sa nedá naverbovať temnotou. On skôr vždy prichádza, aby ľudstvu daroval svetlo, nádej a pokoj, a práve pokoj musia hľadať tí, ktorí ho vzývajú.

To je posolstvo tejto nedele: bez ohľadu na akúkoľvek priepasť, do ktorej môže človek kvôli svojim hriechom spadnúť, Kristus prichádza, aby priniesol silnejšie svetlo, schopné oslobodiť ho od slepoty zla, aby mohol začať nový život.

Stretnutie Ježiša so slepým, ktorý bol taký od narodenia (porov. Jn 9,1-41), možno v skutočnosti prirovnať k scéne pôrodu, vďaka ktorému tento človek, ako dieťa, ktoré prichádza na svet, objavuje nový svet a vidí seba samého, druhých a život Božími očami (porov. 1 Sam 16,9).

Spýtajme sa teda: v čom spočíva tento pohľad? Čo odhaľuje? Čo znamená „hľadieť Božími očami“?

Podľa slov evanjelistu Jána to znamená predovšetkým prekonať predsudky tých, ktorí v trpiacom človeku vidia len zavrhnutého, ktorým treba pohŕdať, alebo problém, ktorému sa treba vyhnúť, uzatvárajúc sa do pancierovej veže sebeckého individualizmu. Často počuť vety typu: „Kým sa darilo, priateľov bolo veľa; v čase skúšky sa však mnohí vytratili, zmizli!“ Ježiš tak nekoná: hľadí na slepca s láskou, nie ako na nižšiu bytosť alebo otravný zjav, ale ako na drahú osobu, ktorá potrebuje pomoc. Tak sa ich stretnutie stáva príležitosťou, aby sa vo všetkých prejavilo Božie dielo.

V „znamení“, v zázraku, Ježiš zjavuje svoju božskú moc a človek, akoby opakujúc gestá stvorenia – blato, sliny – opäť plne ukazuje svoju krásu a dôstojnosť stvorenia urobeného na obraz a podobu Boha. Takto, znovu nadobúdajúc zrak, sa stáva svedkom svetla.

Samozrejme, to zahŕňa námahu: musí si zvyknúť na veľa vecí, ktoré predtým nepoznal, naučiť sa rozlišovať farby a tvary, prehodnotiť svoje vzťahy, a to nie je ľahké. Ba naopak, nepriateľstvo, ktoré ho obklopuje, narastá, provokuje ho, a ani jeho rodičia nemajú odvahu ho brániť (porov. Jn 9,18–23). Zdá sa takmer absurdne, že tí, ktorí sú mu blízki, chcú vymazať to, čo sa stalo. A nielen to: pri výsluchu, ktorému je podrobený slepec, ktorý teraz vidí, je súdený predovšetkým Ježiš, obvinený z toho, že porušil sobotu, aby ho uzdravil.

V prítomných sa tak prejavuje iná, odlišná a ešte závažnejšia slepota: slepota nevidieť priamo pred sebou Božiu tvár, pre ktorú zamieňajú možnosť spásonosného stretnutia za prázdnu istotu, ktorú im poskytuje legalistické dodržiavanie formálnej disciplíny. Tvárou v tvár takejto zaslepenosti sa Ježiš nezastavuje a ukazuje, že neexistuje „sobota“, ktorá by mohla brániť skutku lásky. Veď zmysel sobotného odpočinku pre izraelský ľud – a pre nás v nedeľu, deň Pána – spočíva práve v oslavovaní tajomstva života ako daru, pred ktorým nikto nemôže ignorovať volanie o pomoc trpiaceho brata a sestry.

Možno, že v tomto zmysle môžeme byť niekedy slepí aj my, keď si nevšímame druhých a ich problémy. Ježiš nás naopak žiada, aby sme žili inak, ako to dobre pochopila prvá kresťanská komunita, v ktorej bratia a sestry, vytrvalí v modlitbe, všetko zdieľali s radosťou a jednoduchosťou srdca (porov. Sk 2,42-47). Nie že by v tých časoch chýbali utrpenia a prekážky. Avšak oni sa nevzdávali: posilnení darom krstu sa aj tak snažili žiť ako nové stvorenia, žiť v spoločenstve a v pokoji so všetkými a nachádzať v spoločenstve rodinu, ktorá ich sprevádzala a podporovala.

Milovaní, toto sú plody, ktoré sme ako deti svetla povolaní prinášať (porov. 1 Sol 5,4–5); a vaša farnosť už asi deväťdesiat rokov verne žije túto misiu, so zvláštnou starostlivosťou o situácie chudoby, vylúčenia a núdze, s pozornosťou venovanou prítomnosti väznice Rebibbia na jej území a s mnohými ďalšími prejavmi citlivosti a solidarity.

Viem, že pomáhate mnohým bratom a sestrám z iných krajín, aby sa tu začlenili: aby sa naučili jazyk, našli dôstojné bývanie a vykonávali čestnú a bezpečnú prácu. Nechýbajú ťažkosti, ktoré, žiaľ, niekedy zosilňujú tí, ktorí bez škrupúľ využívajú chudobu najslabších na presadzovanie svojich záujmov. Som si však vedomý toho, ako veľmi sa všetci snažíte čeliť týmto výzvam prostredníctvom služieb Caritas, domov starostlivosti pre ženy a matky v núdzi a mnohých ďalších iniciatív. Rovnako mi je známa vitalita a veľkodušnosť, s akou sa venujete výchove mládeže a detí prostredníctvom oratória a ďalších formačných aktivít.

Svätý Augustín, keď hovoril o Božej tvári, ktorej zrkadlom sme povolaní byť vo svete, povedal kresťanom svojej doby: „Aká je tvár lásky? Aký má tvar, akú postavu, aké nohy, aké ruky? […] Má nohy, ktoré vedú k Cirkvi; má ruky, ktoré dávajú chudobným; má oči, ktorými spoznávame toho, kto je v núdzi“ (In Epistolam Joannis ad Parthos, 7, 10) a dodával, odvolávajúc sa na dobročinnú lásku: „Držte sa jej, objímte ju: nič nie je sladšie ako ona“ (tamže).

Milovaní bratia a sestry, toto je dar svetla, ktorý vám bol zverený, aby ste ho v sebe a medzi sebou rozvíjali v celej jeho sladkosti a šírili ho vo svete modlitbou, prijímaním sviatostí a dobročinnou láskou. Pokračujte takto vo vašej ceste.

Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ktorému je zasvätená vaša farnosť, nech stále viac formuje a chráni túto krásnu komunitu, aby s tým istým zmýšľaním ako Kristus (porov. Flp 2,5) žila a svedčila s radosťou a oddanosťou o poklade milosti, ktorý ste prijali.

Preklad: Zuzana Klimanová