Vyjde autobiografická kniha pápeža Františka: Môj príbeh v dejinách

Miroslava Holubíková – Vatican News

Vydavateľstvo HarperCollins vydáva knihu, ktorú Svätý Otec napísal so svojím osobným priateľom Fabiom Ragonom, vatikanistom talianskej masmediálnej spoločnosti  Mediaset. Ide o príbeh 88 rokov života Jorgeho Maria Bergoglia, pretkaný veľkými udalosťami dejín, od Hirošimy až po pandémiu. Prinášame výber z článku Alda Cazzulla, redaktora zo spomínaného talianskeho denníka, ktorý mal exkluzívnu možnosť publikovať úryvky v predstihu.

Únik pred stroskotaním lode

Stará mama Rosa a starý otec Giovanni so synom Mariom - pápežovým otcom - mali v októbri 1927 odísť do Argentíny z janovského prístavu na lodi „Principessa Mafalda“. Starý otec však nedokázal včas zohnať peniaze na lístky, tak musel cestu odložiť. „Principessa Mafalda“ sa potopila pri pobreží Brazílie: tristo emigrantov sa utopilo. Bergogliovci potom odišli vo februári 1929 loďou „Giulio Cesare“. «Po dvoch týždňoch dorazili do Argentíny, kde ich privítal Hotel de Inmigrantes, prijímacie stredisko pre emigrantov, ktoré sa príliš nelíšilo od tých, o ktorých počúvame dnes».

Talianske filmy a piesne

«Rodičia nás brávali do susedného kina na povojnové filmy. Videl som ich všetky. Zvlášť si pamätám na Rosselliniho film „Rím, otvorené mesto“: majstrovské dielo. Ale aj „Paisa“ alebo „Nemecko v roku nula“, či „Deti se na nás pozerajú“ od Vittoria De Sicu. Niečo iné je film „Cesta“, ktorý som mal najradšej, a ktorý som videl, keď som už bol starší: nemá nič spoločné s vojnou, ale rád ho citujem, pretože Federico Fellini dokázal upriamiť pozornosť na tých posledných»“. Spomedzi talianskych piesní mal malý Jorge rád najmä „O sole mio“ a „Dove sta Zazà“.

Komunistická učiteľka

Veľmi dôležitá pre formovanie študenta Bergoglia bola jeho učiteľka Esther: «ohromná žena, vďačím jej za veľa. Bola to komunistka pravého druhu, ateistka, ale úctivá: hoci mala svoje vlastné názory, nikdy neútočila na vieru. A veľa ma naučila o politike: dávala mi čítať publikácie vrátane tých z komunistickej strany Nuestra Palabra... Ktosi po mojom zvolení za pápeža povedal, že často hovorím o chudobných, lebo aj ja budem komunista alebo marxista. Dokonca mi jeden priateľ kardinál uviedol, že istá pani, dobrá katolíčka, mu povedala, že je presvedčená, že pápež František je „antipápež“. Dôvod? Pretože nenosím červené topánky! Ale hovoriť o chudobných neznamená automaticky byť komunistom: chudobní sú zástavou evanjelia a sú v Ježišovom srdci!... V kresťanských komunitách sa ľudia delili o majetok: to nie je komunizmus, to je čisté kresťanstvo!»

Priateľka a láska

«Počas jedného roka v seminári som sa aj ja trochu zamiloval: to je normálne, inak by sme neboli ľuďmi. Už predtým som mal priateľku, veľmi milé dievča, ktorá pracovala vo filmovom priemysle a neskôr sa vydala a mala deti. Vtedy však, počas seminára, som bol na svadbe jedného zo svojich strýkov a oslnilo ma dievča. Naozaj mi zamotala hlavu tým, aká bola krásna a inteligentná. Týždeň som mal jej obraz stále v mysli a bolo pre mňa ťažké modliť sa! Potom to našťastie prešlo a ja som sa telom i dušou venoval svojmu povolaniu.»

Prečo nepozerá televíziu

Pápež v knihe hovorí o Maradonovi, Messim a svojej vášni pre futbal, ale vysvetľuje, prečo nesleduje zápasy Argentíny v televízii. «Bolo to 15. júla 1990. Keď sme s bratmi sledovali televíziu v rekreačnej miestnosti, vysielali niektoré veľmi chúlostivé scény, mierne povedané, niečo, čo určite nebolo dobré pre srdce. Nič pikantné, to nie, ale keď som sa vrátil do izby, povedal som si: „Kňaz sa na takéto veci nemôže pozerať“. A tak som si na druhý deň pri svätej omši na sviatok Panny Márie Karmelskej dal sľub, že už nikdy nebudem pozerať televíziu!».

V ústraní za trest

Ako mladý jezuitský predstavený v Argentíne Bergoglio upadol do nemilosti a za trest bol poslaný do Cordoby en destierro, do ústrania. Budí sa o pol piatej, modlí sa, má malú celu číslo 5a spoločnú kúpeľňu. Stará sa o svojich chorých bratov, umýva ich, spí pri nich, pomáha s praním: «Dať sa do služby tým najkrehkejším, najchudobnejším, posledným je to, čo by mal robiť každý Boží muž, najmä ak je na vrchole Cirkvi: byť pastierom s vôňou oviec.» Jedného dňa sa ponúkne, že bude variť na svadbe netere kláštorného údržbára Ricarda: uvarí mäso v dvoch veľkých hrncoch, ošúpe zemiaky, pripraví ryžový „timbale“. Niektorí jezuiti na to šomrali: „Bergoglio je blázon“. A Bergoglio zatiaľ v ústraní uvažoval o svojich chybách: «Urobil som ich kvôli svojmu autoritárskemu prístupu, až ma obvinili, že som ultrakonzervatívny. Bolo to obdobie očisty. Bol som veľmi uzavretý do seba, trochu deprimovaný».