Kard. Parolin: Na Blízkom východe bude pápež poslom zhody, dialógu a pokoja

Massimiliano Menichetti – Vatican News

V Turecku a Libanone je všetko pripravené na príchod Leva XIV. Prvá medzinárodná apoštolská cesta amerického pápeža sa nesie v znamení svedectva a stretnutia. Petrov nástupca smeruje na Blízky východ, aby posilnil kresťanov vo viere a priniesol krásu Krista, ktorý zachraňuje celé ľudstvo. Očakávanie katolíckych komunít – a nielen ich – je v oboch krajinách veľké. Ide o územia poznačené vojnami a násilím, ktoré však aj uprostred utrpenia a protirečení dokážu vytvárať cesty dialógu, prijatia a pokoja. Dve motá cesty – „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst“ a „Blahoslavení tvorcovia pokoja“ – zdôrazňujú jadro týchto etáp v znamení nádeje, jednoty a bratstva. Stredobodom návštevy v Turecku bude ekumenická slávnosť pri príležitosti 1700. výročia Nicejského koncilu, zatiaľ čo v krajine cédrov bude jedným z najpôsobivejších momentov „tichá modlitba“ v bejrútskom prístave, kde pred piatimi rokmi explózia zabila vyše 200 ľudí a zranila 7-tisíc ďalších. Podľa kardinála Pietra Parolina, štátneho sekretára Svätej stolice, prinesie pápežova návšteva nádej, pokoj a nový impulz pre kresťanov na Blízkom východe.

Eminencia, toto je prvá apoštolská cesta Leva XIV. Turecko a Libanon – dve zastávky, dve túžby, ktoré mal vo svojom srdci aj pápež František. S akými pocitmi sa Svätý Otec chystá vydať na cestu?

Pápež znovu berie do ruky palicu pútnika. Pred ním tak urobili Pavol VI., Ján Pavol II., Benedikt XVI. i pápež František. Aj on sa zaradí do línie svojich predchodcov. Predpokladám, že pôjde o veľmi želanú cestu, keďže je prvou v jeho pontifikáte. Nesie v sebe pocity, ktoré vždy sprevádzali pápežov pri plnení tohto rozmeru petrovskej služby: navštíviť kresťanské komunity v krajinách, povzbudiť ich vo viere – lebo toto je úloha Petrovho nástupcu – a zároveň stretnúť tamojšie národy, ich verejných predstaviteľov i občiansku spoločnosť a byť pre nich poslom pokoja, zhody a dialógu. Verím, že tieto pocity radosti a zároveň očakávania pri plnení zverených úloh v ňom určite sú.

V centre cesty do Turecka je 1700. výročie Nicejského koncilu. Aký význam má toto výročie pre Cirkev dnes a čo znamená pápežova prítomnosť?

Je to mimoriadne významné výročie, ktoré sa pripravovalo už dlhší čas. Aj pápež svojou prítomnosťou chce zdôrazniť jeho dôležitosť. Nicejský koncil položil základy našej viery: viery v Ježiša Krista v jeho plnom božstve a plnom ľudstve, v Ježiša Krista pravého Boha a pravého človeka. Toto je základ viery všetkých kresťanov – napriek rozdeleniam, ktoré medzi nami, žiaľ, pretrvávajú. Všetci veríme v božstvo a ľudstvo Ježiša Krista – je to jadro našej viery, doplnené najmä koncilom v Carihrade o učenie o Duchu Svätom. Treba pripomenúť aj to, že sa nachádzame v krajine, ktorá bola kolískou kresťanstva: tam vznikli prvé komunity, tam smerovali apoštolské listy – stačí spomenúť Pavlove listy – a tam sa konalo prvých osem koncilov dejín Cirkvi. Podčiarkol by som preto kristologické jadro kresťanskej viery – je to stred našej viery – a tiež ekumenický rozmer: fakt, že spolu vyznávame tú istú vieru v Ježiša, pravého človeka a pravého Boha.

V Turecku je naplánovaná aj návšteva Modrej mešity. V čase poznačenom fundamentalizmom môže byť táto cesta príležitosťou upevniť bratstvo, dialóg a pripomenúť, že Božie meno sa nikdy nesmie používať na zabíjanie či rozdeľovanie?

Áno, určite. Spomínal som ekumenický rozmer cesty, no je tu aj medzináboženský dialóg. Nedávno sme si pripomenuli 60. výročie deklarácie Nostra aetate, ktorá zdôrazňuje nielen osobitné puto medzi kresťanmi a Židmi, ale aj to, čo majú spoločné kresťania a moslimovia. Táto návšteva je gestom dialógu a náboženskej úcty, ktoré chce ukázať, že kresťania a moslimovia môžu spolupracovať pre spravodlivejší, solidárnejší a bratskejší svet. Pápež nedávno v Koloseu povedal, že ten, kto sa modlí, neupadá do fundamentalizmu. Ide teda o odmietnutie fundamentalizmu a zároveň o pozvanie rozvíjať spoluprácu pre spravodlivé ciele.

Libanon je krajinou spolužitia, ktorá sa počas posledných 50 rokov mnohokrát dokázala pozviechať. Aké posolstvo prinesie pápež ľudu tejto krajiny?

Myslím, že to bude predovšetkým posolstvo nádeje, pretože Libanon nádej veľmi potrebuje. V poslednom období urobil určitý pokrok pri riešení krízy, ktorá ho zasiahla v ostatných rokoch. Teraz má prezidenta, bol zvolený, existuje vláda, prebiehajú reformy, no mnohé ťažkosti, pomalosť a prekážky stále pretrvávajú a môžu spomaliť ich priebeh a sklamať očakávania obyvateľstva. Posolstvo nádeje preto povzbudzuje: „Pokračujte, majte odvahu, kráčajte po ceste, ktorú ste začali.“ A zároveň je to posolstvo blízkosti Cirkvi. Viete, akú pozornosť venuje Svätá stolica Libanonu, pretože – použijem už takmer zľudovený výraz – „je to posolstvo viac než krajina“: uskutočnilo sa tam pokojné spolužitie rôznych náboženstiev a etnických skupín. Toto musí pokračovať. Svätá stolica bola vždy pri Libanone a bude pri ňom stáť aj naďalej; myslím, že pápežova prítomnosť to má vyjadriť.

Spomenuli ste početné cesty pápežov – od prvých ciest Pavla VI., a to je už 61 rokov od jeho prvej púte do Svätej zeme počas koncilu. Potvrdzuje sa dôležitosť apoštolských ciest. Aký je ich význam?

Myslím, že pápeži – počnúc Pavlom VI. – vnímali apoštolské cesty ako nový nástroj, nový spôsob primeraný našej dobe na vykonávanie svojho poslania. Stále to zapadá do rámca úradu, ktorý zveril Ježiš Petrovi: upevňovať bratov a slúžiť jednote Cirkvi. V priebehu dejín existovali rôzne spôsoby; v našej dobe pápeži usúdili, že cesta je mimoriadne vhodným prostriedkom. A v určitom zmysle – aby som citoval pápeža Františka – je to znamenie „vychádzajúcej Cirkvi“: nie Cirkvi, ktorá len čaká, že ľudia prídu k nej, do Ríma, do centra Cirkvi, ale Cirkvi, ktorá sa stáva pútničkou a prichádza ku všetkým národom, kultúram a realitám sveta. Myslím, že tieto cesty – ako celok, nad rámec jednotlivých obsahov, ktoré sa viažu na konkrétnu krajinu – majú práve takýto globálny význam: Cirkev, v osobe univerzálneho pastiera, je prítomná všetkým.

Táto cesta smeruje do Európy a na Blízky východ – prostredí poznačených vojnami, rozdeleniami, krízami a migráciami. Aký príspevok môžu kresťania priniesť v tomto kontexte?

Kresťania boli vždy základnou súčasťou krajín Blízkeho východu – od začiatku. Po celé stáročia prinášali spoločnosti významný príspevok – v sociálnej, hospodárskej, kultúrnej i politickej oblasti. Chceli by v tom pokračovať a naďalej plniť úlohu, ktorú vždy mali: úlohu moderujúceho prvku, ktorý podporuje stretnutie a dialóg medzi stranami. Problémom je, že počet kresťanov sa dnes na Blízkom východe stále zmenšuje – a to je pre Svätú stolicu veľká starosť. Chceli by sme, aby kresťania mohli zostať na Blízkom východe, aby mohli aj naďalej – ako sami chcú – dávať svoj prínos spoločnostiam, v ktorých žijú a ktorých sú neoddeliteľnou súčasťou. Sú občanmi týchto krajín a týchto spoločností, a preto musia mať možnosť ďalej ponúkať svoju úlohu a svoj prínos.

Eminencia, neraz ste pripomenuli osobitnú úlohu Svätej stolice v medzinárodnom kontexte. Akú perspektívu – vo viere i diplomacii – vidíte v súvislosti s cestou pápeža do Turecka a Libanonu?

Už som povedal, že aj tieto cesty – tak ako mnohé iniciatívy Svätej stolice – sa dajú prirovnať k sejbe: my sejeme. Pán pozná plody, vie, aké budú a kedy nastane čas zberu. Verím však, že v dnešnom svete poznačenom ťažkosťami, ktoré ste spomenuli, musí Svätá stolica naďalej hlasno pripomínať tému stretnutia – nie stretu. Teda prekonať protiklady a hľadať spoločné priestory, kde možno pracovať pre dobro spoločností a ľudskej rodiny; tému spoločného dobra… Tieto veľké hodnoty, ktoré sú jadrom evanjelia a ktoré Cirkev neprestáva hlásať. Myslím, že toto je úloha – a nádej je, že práve z tohto posolstva, ktoré pápež opakuje „vhod či nevhod“, ako by povedal apoštol (sv. Pavol), môžu vzísť nové veci, v ktorých sa národy dokážu pochopiť, žiť v pokoji a zhode a budovať spolu ľudskú rodinu.

Preklad Martin Jarábek