Duchovné cvičenia (6): Pád tisícov

Mons. Erik Varden OCSO

Pád tisícov
25. februára 2026

Zo šiestej konferencie tohtoročných pôstnych duchovných cvičení.

Pády nás môžu pokoriť, keď sme nadutí. Môžu nám ukázať Božiu spásonosnú moc. Môžu sa stať míľnikmi osobnej cesty spásy, na ktoré sa s vďačnosťou spomína.

Nemôžeme si však dovoliť byť naivní. Nie každý pád sa končí radosťou. Sú pády, ktoré zapáchajú peklom, prinášajú skazu vinníkovi a zanechávajú za sebou spúšť. Táto spúšť je často široká a dlhá a strháva do seba mnohých nevinných. Budeme potrebovať statočnosť, aby sme sa spolu s Bernardom priblížili k veršu 90. (91) žalmu, ktorý sa začína slovami: „Po tvojom boku padnú tisíce a desaťtisíce po tvojej pravici.“ 

Nič nespôsobilo Cirkvi tragickejšiu ujmu a nič viac nekompromitovalo naše svedectvo než mravná skazenosť, ktorá vyrástla v našom vlastnom dome. Najťažšia kríza Cirkvi nevznikla zo svetského odporu, ale z cirkevného vnútorného rozkladu. Rany, ktoré boli spôsobené, ešte potrebujú čas na uzdravenie. Volajú po spravodlivosti a po slzách.

Tvárou v tvár skazenosti, najmä keď ide o zneužívanie, je lákavé hľadať chorý koreň. Očakávame, že nájdeme včasné varovné signály, ktoré boli prehliadnuté: nejaké zlyhanie v rozlišovaní, pôvodný vzorec deviácie. Niekedy tieto stopy existujú a máme dôvod vyčítať si, že sme ich včas nezbadali. Nie vždy ich však nachádzame.

Dokážeme rozpoznať veľké a radostné dobro, ktoré sa často prejavovalo na začiatkoch spoločenstiev dnes spájaných so škandálom. Nemôžeme predpokladať, že od počiatku existovala štrukturálna pokryteckosť, že zakladatelia vystupovali cynicky ako obielené hroby. Niekedy nachádzame znaky skutočnej inšpirácie, ba dokonca stopy svätosti. Ako vysvetliť súčasnú prítomnosť dobrých aj zdeformovaných vývojov?

Sekulárne myslenie veci zjednoduší: keď sa stretne s nešťastím, označí príšery a obete.

Našťastie Cirkev má, keď si spomenie, že ich má používať, jemnejšie a účinnejšie nástroje.

Bernard nám pripomína, že tam, kde ľudia sledujú vznešené ciele, budú nepriateľské útoky prudké. Poznamenáva, že „duchovní členovia Cirkvi sú napádaní s oveľa väčšou krutosťou než tí, ktorí žijú telesne“. Domnieva sa, že práve to má na mysli žalm Qui habitat, keď hovorí o „ľavici“ a „pravici“: ľavica predstavuje našu telesnú prirodzenosť, pravica našu duchovnú prirodzenosť. Obetí je viac na pravici, lebo práve tam sa na duchovnom bojisku používajú najsmrteľnejšie zbrane.

Hoci bral démonickú ríšu vážne, neznamená to, že by pripisoval všetky duchovné choroby zloduchom s rohmi a vidlami. Mužov a ženy považuje za zodpovedných za to, ako používajú svoju zvrchovanú slobodu. Jeho pointa je, že ľudská prirodzenosť je jedna. Keď sa začneme ponárať hlboko do našej duchovnej prirodzenosti, nevyhnutne sa odhalia aj iné hĺbky. Budeme čeliť existenciálnemu hladu, zraniteľnosti, túžbe po úteche. Takéto skúsenosti môžu prichádzať aj ako útok.

Pokrok v duchovnom živote si vyžaduje usporiadanie nášho telesného a citového ja v súlade s kontemplatívnym dozrievaním; inak hrozí, že duchovné odhalenie si bude hľadať telesné alebo citové uvoľnenie a že tieto prejavy budú racionalizované, akoby boli samy osebe „duchovné“, akoby stáli vyššie než priestupky obyčajných smrteľníkov.

Integrita duchovného učiteľa sa preukáže jeho rozhovorom a učením, no nielen tým; ukáže sa rovnako v jeho online návykoch, v správaní pri stole či v bare, v jeho slobode od obdivu iných.

Duchovný život nie je príveskom k zvyšku existencie. Je jej dušou. Musíme sa vystríhať každého dualizmu a stále pamätať, že Slovo sa stalo telom, aby naše telo bolo preniknuté Logom. Treba bdieť tak nad ľavicou, ako aj nad pravicou a dávať pozor – Bernard na tom trvá – aby sme si ľavicu nezamenili s pravicou ani pravicu s ľavicou. Musíme sa naučiť byť rovnako doma v našej telesnej i duchovnej prirodzenosti, aby Kristus, náš Učiteľ, mohol pokojne vládnuť v oboch.

Preklad Martin Jarábek