Náš hriech a ťarcha sveta, ktorý je v plameňoch

Andrea Tornielli

„Aké zriedkavé je nájsť dospelých ľudí, ktorí sa kajajú, osoby, podniky a inštitúcie, ktoré priznajú, že urobili chybu!“ Slová, ktoré pápež Lev XIV. vyslovil v homílii pri svätej omši na Popolcovú stredu, presne zachytávajú realitu našej doby: žijeme obklopení ľuďmi, firmami a inštitúciami na všetkých úrovniach, ktoré len veľmi ťažko priznávajú, že sa mýlili. Aj my sami máme veľký problém priznať si chybu a požiadať o odpustenie, uznať svoj omyl, svoje omyly. Začiatok Pôstneho obdobia je pre kresťanov veľkou príležitosťou uznať sa za hriešnikov, odkázaných na pomoc a odpustenie. O to viac zaujme, že Petrov nástupca chcel zdôrazniť aj komunitný rozmer tohto postoja: „Cirkev existuje aj ako proroctvo spoločenstiev, ktoré uznávajú svoje hriechy.“

Namiesto neustáleho hľadania vonkajšieho nepriateľa, namiesto pohľadu na svet z pozície tých, ktorí majú vždy pravdu a stoja na správnej strane, sme pozvaní k postoju proti prúdu a ku „statočnému prevzatiu zodpovednosti“, osobnej, ale aj spoločnej.

Je pravda, že hriech je „osobný“, ako zdôraznil pápež. No rovnako pravda je – dodal, pripomínajúc encykliku Sollicitudo rei socialis svätého Jána Pavla II. –, že hriech „nadobúda podobu v reálnych aj virtuálnych prostrediach, v ktorých sa pohybujeme, v postojoch, ktorými sa navzájom ovplyvňujeme, neraz v rámci skutočných ‚štruktúr hriechu‘ ekonomického, kultúrneho, politického a dokonca aj náboženského charakteru“.

Medzi takéto štruktúry možno zaradiť napríklad niektoré aspekty súčasného ekonomicko-finančného systému, ktorý vytvára obrovské nerovnováhy a nespravodlivosti a ktorý pápež František vo svojej prvej apoštolskej exhortácii označil za „ekonomiku, ktorá zabíja“. Alebo obrovské hospodárske záujmy, ktoré poháňajú veľký trh so zbrojením, odkázaný na to, aby bol neustále živený konfliktmi.

Popolec na hlave každého jednotlivca i celého spoločenstva nás pozýva cítiť – ako povedal Lev XIV. – „ťarchu sveta, ktorý horí, celých miest zničených vojnou: popol medzinárodného práva a spravodlivosti medzi národmi, popol celých ekosystémov a spolunažívania medzi ľuďmi, popol kritického myslenia a starobylých miestnych múdrostí, popol zmyslu pre posvätno, ktorý prebýva v každom stvorení“.

Pri vstupe na pôstnu cestu je preto dôležité toto spoločné zdieľanie zodpovednosti, s vedomím, že osobný hriech sa znásobuje a kryštalizuje do „štruktúr hriechu“. Práve preto sme pri prijímaní popolca pozvaní k spytovaniu svedomia nielen nad vlastnými chybami, ale aj nad tými, ktoré majú široký dosah.

A tak, keď cítime ťarchu sveta, ktorý horí, môžeme sa pýtať ako spoločenstvo, ako krajina, ako Európa, ako medzinárodné organizácie: urobili sme všetko, čo bolo možné, aby sa skončila tragická vojna na Ukrajine, ktorá sa začala ruskou agresiou v roku 2022? Bolo vykonané všetko pre hľadanie riešení rokovaní, alebo je dnes jediným skutočným cieľom len šialené zbrojenie? Ako bolo možné sledovať, po neľudskom útoku Hamasu proti Izraelčanom, úplné zničenie Gazy s viac ako sedemdesiatimi tisíckami obetí? Prečo sa neurobilo nič konkrétne na zastavenie masakry? Ako je možné akceptovať, že v niektorých krajinách je slobodné vyjadrenie ľudového protestu potláčané krvou s tisíckami obetí? A napokon, ako je možné z pohodlnosti či politickej príslušnosti akceptovať pokračovanie katastrofy v Stredozemnom mori, kde sa migranti topia?

„Uznanie našich hriechov, aby sme sa obrátili – uzavrel pápež – je už predzvesťou a svedectvom zmŕtvychvstania: znamená to totiž nezastaviť sa pri popole, ale vstať a znovu budovať.“

Preklad Martin Jarábek